Neviem ako vy, no odkedy ma začala baviť literatúra a nie je to až tak dlho, tak som túžil prečítať si niečo svetové, niečo, čo pozná hádam každý. Po dlhom bádaní v malej domácej knižnici, ak to tak smiem nazvať, som naďabil na túto knihu, o ktorej sme sa dokonca aj učili. Vedel som, čo očakávať, vedel som ako to skončí, no i tak som sa do nej pustil s gustom, pretože ma lákalo niečo iné ako fantasy. Áno, toto bolo prvé dielo zo svetovej klasiky, ktoré som prečítal. Dodnes to neľutujem, aj keď romantickí hrdinovia mi asi nebudú moc blízki, keďže ich koniec je vo väčšine prípadov hneď jasný. Pustil som sa teda do čítania, ktoré mi mimochodom trvalo až dva týždne, aj keď príbeh je na necelých 150 stranách, myslím. No proste mám čo robiť, aby som sa zlepšil. Ale späť ku knihe.
Ako je vám možno známe, Werther je písaný formou listou, ktoré samotný hrdina píše svojmu priateľovi. Opíše mu každý jeden detail jeho pestrého života, vyžaluje sa mu s každým problémom, ktorý ho postrehne, no proste nič neskrýva a hovorí o všetkom veľmi otvorene. Od začiatku sa Werther javí ako človek plný radosti, lásky, pochopenia pre druhých, zanietenosti vo svetské krásy a plno iných prirovnaní, ktoré často ukazoval v každom liste. Hrdina sa tešil z každej maličkosti a to ho ešte nepostretlo to najväčšie šťastie v živote, žena.
Tá sa síce objavuje už na počiatku zápletky, no len postupne Werther zisťuje, čo skutočne cíti a prejavuje svoje najhlbšie city ku nej. Bolo naozaj zaujímavé čítať, ako sa dokázal zamilovať do takmer neznámej ženy, no to ako to vygradovalo, to sa snáď ani nedá opísať. Jeho láska bola určite pravdivá, možno prikrášlená vášňou, no predsa si dovolím tvrdiť, že Lottu (tak sa volalo to dievča) vážne miloval.
No potom hrdina zisťuje, že ona jeho lásku nemôže opätovať a tak sa snaží zabudnúť, no už je viditeľne neskoro, lebo v každom liste, ktorý síce začínal úplne inou témou, vždy to zakončil tým, ako trpí bez nej a podobne. Dokonca aj odišiel na istý čas z dediny, na ktorej žili, no stále sa to v ňom držalo a vtedy sa to začalo zvrhávať. Šťastnú náladu vystriedala pochmúrna, radosť z vecí sa pominula, Werther videl jedine Lottu, ktorá ho však nemohla milovať, čo mu ku koncu knihy aj povedala. Pamätám si tú časť nesmierne dobre, pretože pokým ste pri čítaní cítili ako to všetko padá, zrazu to zastalo. Napätie úplne upadlo, hrdina už viditeľne prichádzal ku koncu a akoby len dožíval. Ja sám som mal v posledných momentoch pocit, akoby všetko okolo mňa stíchlo a prežíval som to už s takým pokojom. Werther bol rozhodnutý. A spravil to, čo považoval za najlepšie. Následne ostávalo len zopár strán, ktoré boli taktiež pokojné, no zahalené temnotou. Ak som sa zo začiatku aj nudil čítaním Wertherovych často dlhých a nie moc zaujímavých listov, tak koniec som hltal ako piškóty.
Romantický hrdinovia to vo svete nemajú ľahké, presne ako vo Wertherovom prípade. Celý svet sa mu zrútil v momente, keď sa zamiloval a zistil, že to nemá budúcnosť. Koniec tohto a jemu podobných diel je však, podľa mňa, vždy drsný a prehnaný. Utrpenie mladého Werthera bolo ťažké čítanie, no koniec koncov, je to staršie dielo a sám sa priznám, že štýl, akým je písané, som si obľúbil. Knižku si prečítajte len ak patríte k normálnym ľuďom, ktorí netrpia zbytočnými depresiami, inak by ste sa mohli mnohým veciam z knižky inšpirovať a neskončilo by to dobre.