Včera som sa rozprával s pár staršími známymi ohľadne zážitkov z prázdnin. Neprebehlo veľa slov a musel som sa pochváliť nedávnym úspešným prechodom hrebeňom Malej Fatry. Všetci ihneď dali najavo závisť. Väčšina ľudí podniklo niečo také počas štúdia na vysokej škole alebo ešte neskôr. Niektorý dokonca vôbec. Síce mi to bolo ľúto, ale uvedomil som si akých skvelých mám priateľov, a že len vďaka nim som prežil cez tieto dva mesiace plno skvelých zážitkov.
Moji priatelia sú skvelí ľudia. Dokázali to aj počas prázdnin keď sa aj pri nepríjemných udalostiach dokázali navzájom podporiť a tým ľahšie prekonať prekážky. Podržali sa aj pri náročných turistikách, ktorých bolo v poslednom čase naozaj dosť. Neváhali poskytnúť ich chaty/domy na spoločné stretnutia sprevádzané opekaním. A aby ste nepovedali že do tohto článku nezahrniem fyziku, tak moji priatelia sa dajú prirovnať k protónom, pretože sú vždy pozitívne nabití (heh heh).
Myslím si že mať takúto dobrú partiu je v dnešnej dobe celkom výnimočné. Však keď si zoberiem triedu o jeden rok nad tou našou, tak tí nemali žiadnu akciu počas prázdnin. Väčšina tried je rado keď skončí školský rok a tešia sa že si oddýchnu. My sa naopak teším do školy, že sa konečne budeme mať čas vyspať a počkať kým sa nám zahoja otlaky. O to smutnejšie je že pomaly z tejto partie vypadávajú ľudia….
Mojich priateľov by som mohol opisovať ešte na veľa riadkov, ale myslím že oni vedia ako si ich cením, aj keď ja také veci nehovorím často. Tiež im ďakujem za trpezlivosť so mnou, pretože nie vždy mám dobrú náladu a niekedy im musím aj liesť na nervy.
Na záver len pripomínam že v takýchto článkoch moc dobrý nie som, takže ak vás to nebavilo a okradol som vás o 5 minút času, môžete zjesť kilo zeleniny. To by vám ich malo vrátiť.
Poznáte Arctic Monkeys ? Ak nie, tak sa majte a ak áno, tak určite musíte poznať ich frontmana,
Alexa Turnera. Tento mladý a perspektívny spevák, pochádzajúci z Anglicka, doslova vyráža dych tým, čo všetko stíha. Okrem svojej kapely ma rôzne bočné projekty z ktorých najväčší je určite s Milesom Kaneom. Spoločne vytvorili kapelu The Last Shadow Puppets a veru stojí to zato, vypočuť si to. No dnes sa chcem „venovať“ Alexovej sólo kariére, ktorá síce nie je bohatá na počet songov,
no zato kvalita jej nechýba. Jeho sólo kariéra je viac menej postavená na jednom soundtracku k filmu Submarine, ktorý som žiaľ bohu (zatiaľ) nevidel, takže sa k nemu moc nevyjadrím (zatiaľ), ale zato piesne z neho som si vypočul už veľakrát nato, aby som si ich zamiloval. Je to vlastne len šesť piesní, takže tu sú tie naj z nich.
Po neuveriteľne dlhej odmlke sa znova vraciam (aspoň ja) k našej stránke a dnes by som vám chcel predstaviť skupinu s názvom Fanfarlo. Predpokladám, že ju asi nepoznáte a preto zopár základných informácií. Kapela pochádza z Londýna aj keď jej zakladateľom je Švéd Simon Balthazar. Ako inak, je to indie rock, čiže kvalitná hudba. Čo je pre nich typické, je že využívajú zaujímavé hudobné nástroje, ako husle, trúbky, klarinet a aj rôzne atypické nástroje, ktoré ani pomenovať neviem, no to nie je podstatné. To, čo však podstatné je, je že ich hudba je krásna a jedinečná.
Názov Fanfarlo pochádza z názvu novely La Fanfarlo, ktorej autorom je Charles Baudelaire, francúzsky symbolista a kapela začal pôsobiť už v roku 2006,čiže až taká mladá nie je. Prvý album vydala v roku 2009 pod názvom Reservior a single z neho zazneli v rôznych známych televíznych seriáloch (Grey’s Anatomy, House, Chuck a iné). Celý album má 12 piesní, no ak mám vybrať jednu songu bongu, tak to určite bude Comets.
Druhý album vyšiel v roku 2012 a volá sa Rooms Filled With Light. Taktiež obsahuje 12 piesní a tu sú až dve songy bongy, ktoré by som vám odporučil, tak sa vám hádam bude páčiť.
Už ste sa niekedy zamysleli nad tým, či je možné spraviť niečo pre druhú osobu bez toho, aby ste z toho niečo získali? A vôbec, prečo by som to mal robiť, ak z toho nič nebudem mať ? Často sa stáva, že nás niekto o niečo poprosí a my povieme „A čo z toho budem mať ja?.“ A to, podľa mňa, nie je dobré.
K prvej otázke, teda či sa to dá a moja odpoveď? Áno aj nie. Veď na svete je dosť ľudí , ktorí každodenne spravia niečo pre druhých a nič z toho nemajú. Samozrejme, že celý čas hovorím o dobrých veciach, ktoré sú prospešné. Svet by bez takýchto ľudí nebol pekným miestom. Ale na druhej strane, ak aj niečo robím nezištne, tak sa vo mne automaticky objaví dobrý pocit z toho, že to robím. Tomu sa jednoducho nedá vyhnúť. Aj keby sa mi vec, ktorú robím, hnusila, ale urobil som ňou druhú osobu šťastnou, tak ten pocit tu bude. Ako veriaci by som mal robiť dobré skutky aj preto, aby som sa chválil Boha alebo aby som sa zapáčil Bohu. Či ich už robím alebo nie, to je moja vec, ale čo týmto chcem povedať je, že ak chcem spraviť nezištný dobrý skutok, tak či tak v podvedomí možno dúfam, že tým získam priazeň u Boha, takže ja teoreticky nikdy nezištné dobré skutky nerobím.
No niekedy sa stane, že ste aj chceli spraviť nezištný dobrý skutok, no nakoniec ste z toho nechcene profitovali. Táto možnosť je dosť nepríjemná, pretože sa môže stať, že sa nám zapáči to, že sa môžeme obohatiť o niečo takýmto spôsobom a postupom času začneme robiť niektoré veci len preto, aby sa nám to oplatilo. V istých momentoch ľudia dokážu manipulovať a využívať ľudí práve takýmto spôsobom. Dokonca sa to môže zmeniť aj na závislosť, lebo vy niekomu viac krát pomôžete akože nezištne a on už si pomaly nebude vedieť poradiť sám a bude stále vyhľadávať vašu pomoc. Ja by som to nazval „výhoda nezištnej pomoci“. A potom príde to, že to všetko začnete robiť zámerne a ľudia si to všimnú. Bolo by paradoxné, keby sa snažíte o niečo nezištné, získate z toho niečo, začnete to robiť už len preto „niečo“ a stále z toho niečo získavate.
Tu sa už ale dostávam k druhej otázke, že prečo by som mal robiť veci, z ktorých nič nezískam. Už vyššie som si vlastne odpovedal. Pre ten dobrý pocit z toho, že si mohol urobiť niečo dobré. Ak si veriaci, tak preto, aby si sa zapáčil Bohu. Ak veríš v karmu, tak preto, aby sa ti to dobro vrátilo. Ale jednoznačne sa aspoň pokúste spraviť nezištný dobrý skutok a ak z neho niečo získate, nepodľahnite pokušeniu a túžbe získať viac. Ak robíte veci, z ktorých chcete mať vlastný úžitok, je tam veľká šanca, že z toho nakoniec nebudete mať nič. A ako tak čítam to, čo som napísal, zdá sa mi, že nezištné dobré skutky sú zištné a zištné sú zas nezištné a je len na vás, ktoré sa rozhodnete konať vy.
Dúfam, že mi čitatelia odpustia, že skáčem z jedného obdobia do druhého, no nejako si neviem pomôcť. Dnes sa síce zas vrátim do Anglicka, no bude to znova obdobie okolo roku 1066, teda príchod Williama Dobyvateľa (Dobyvateľ ho voláme odvtedy, ako dobyl, samozrejme) a keďže sa mi nejako zapáčili jeho „šťastní“ synova, tak som sa rozhodol, že napíšem o všetkých z nich . Williama Rúfusa sme tu už mali a dnes to budú jeho pravdepodobne najstarší synova Róbert a Richard.
Richard, ktorý bol svojho času volaný tiež Richard z Normandie ( teda nie je to isté a ak je to pravda, tak preto ho tak volali, lebo sa narodil v Normandii) sa narodil približne v roku 1054. Bol to druhý najstarší syn Williama a čo je vážne zaujímavé, že on vôbec nie je zaujímavý. Na internete o ňom nájdete dokopy jednu vetu a aj to, že kde umrel a kde je pochovaný, takže ak máte nejakú knihu alebo niečo, kde je o ňom viac, pokojne dajte vedieť. Ale aby som neodbočoval. Richard mal tú smolu, že aj na neho bola zoslané takzvané „anglické prekliatie“. Raz sa vybral loviť do známeho Nového Lesa na juhu Anglicka a to sa mu stalo osudným. Príčina smrti nie je jasná, a taktiež aj dátum môžeme odhadovať (v rozmedzí rokov 1070-1080). Niektorí historici sa zrejme dohodli na kompromise a prikláňajú sa k roku 1075. Nech je ako chce, zomrel sám, bezdetný a nikoho to zrejme netrápilo. Teda minimálne jeho rodina to mala celkom na háku, keďže ďalej súperili medzi sebou ako šialení (teda aspoň jeho bratia). Jediná pekná vec v jeho živote bol asi jeho pohreb, pretože ho pochovali vo Winchesterskej Katedrále a tá veru vyzerá pekne.
Radosť umrieť, ak vás pochovajú sem.Nový les nevyzerá moc novo.
Ďalší na rade bol Róbert Curthose, čo do prekladu znamená krátke nohavice alebo spodky. Bol známy aj tým, že mal krátke nohy, čiže by to sedelo. Robo bol najstarším (podľa historikov aj najvychovanejším) no zároveň aj najmenej efektívnym synom Williama. Prečo najmenej efektívnym? Pretože aj keď bol odvážny, dobromyseľný, štedrý a dôveryhodný, jeho mladší bratia to využili a vďaka tomu ho vo všetkom porazili (boli prefíkaní a bezočiví naničhodníci). Narodil sa okolo roku 1054 (možné je, že aj v roku 1051 alebo 1053) a už v mladom veku sa chcel stať vojvodom Normandie. Už od malička sa jeho rodičia starali o jeho vzdelanie. Bol to predsa najstarší syn a mal sa stať dedičom trónu. Hovorí sa, že ovládal latinčinu alebo waleštinu, no najlepšie mu aj tak išiel jeho rodný jazyk. Aby William pre seba získal územie Mainu, ktoré sa nachádza južne od Normandie, dohodol sa s grófom Herbertom II. (z Mainu), že si Róbert vezme jeho mladú sestru Margarétu. A keď to už vyzeralo nádejne, Margaréta umrela a zo svadby nebolo nič. No neznamenalo to, že sa William a Róbert zdajú Mainu, aj keď normanská vláda sa po čase stala nepopulárna. Vyvrcholilo to revolúciou, ktorá vyhnala Róberta z územia a Maine sa viac menej osamostatnilo. Róbertove začiatky boli ťažké, no stále to nebolo nič oproti tomu, čo malo prísť.
Toto by mal byť Róbert.Takto nejak by mal vyzerať normálne.Bitka, ktorá sa stala osudnou pre Róberta.
Do roku 1077 neboli medzi Róbertom a jeho rodinou(špeciálne s jeho otcom) zlé vzťahy. No ako Róbert rástol, stával sa z neho muž, ktorý vedel, čo chce. Nedokázal sa zmieriť s tým, že je len vojvoda z Normandie, on chcel celé otcove kráľovstvo. No jeho otec to nemohol pripustiť a radšej dal korunu svojmu mladšiemu synovi Williamovi Rúfusovi. Dôvody mohli byť rôzne. Róbert bol opisovaný ako nízky, trošku tučný muž, no zato bol výborný a odvážny bojovník, čo sa jeho otcovi asi nepáčilo. No aj po smrti Rúfusa sa na trón nedostal Róbert, ale najmladší Williamov syn, Henry. To by nahnevalo určite každého. V čase Rúfusovej smrti, bol Róbert účastníkom prvej krížovej výpravy, kde sa ukázala v tom najlepšom svetle. Vracal sa domov s tým, že zasadne na Anglický trón, no jeho mladší brat ho predbehol. Toto obdobie bolo sprevádzané mnohými pokusmi o rebéliu, či už proti Williamovi, alebo Rúfusovi, ktoré však vždy skončili Róbertovým neúspechom. Dovolím si tvrdiť, že nebol dobrým politikom. Dokonca, keď bojoval proti Rúfusovi, tak minul všetky financie, ktoré mu ostali po otcovi a bol nútený predať kúsok svojho územia v Normandii. No proste všetky jeho pokusy o získanie trónu skončili fiaskom. Najhoršie to pre neho dopadlo asi pri tom poslednom, keď sa snažil poraziť svojho brata Henryho. Tomu sa podarilo v roku 1106 Róberta chytiť a uväzniť v londýnskom Toweri . Neskôr ho previezli do hradu v Devizes a ku koncu svojho života bol väznený v Cardiffe kde aj 10. februára 1134 umrel. Ako väzeň svojho brata žil celých 28 rokov. Dožil sa úctyhodného veku, keď sa predpokladá, že umrel v skorších 80. rokoch. Počas pobytu v Cardiffe napísal aj jednu zo svojich básní po walesky, ktorá obsahuje zaujímavú vetu „Beda tomu, kto nie je dosť starý nato, aby umrel“.
Rozmýšľal som, že o kom by som dnes napísal a hneď mi na um prišiel niekto, koho nemôžem vynechať. Richard I. alebo Richard Levie srdce. Myslím si, že bude takmer zbytočné predstavovať túto legendu medzi anglickými kráľmi, no predsa sa tomu nevyhnem a možno budete prekvapení tým, čo som o ňom našiel . Takže Richard sa narodil 8. septembra v roku 1157. Jeho otec bol anglický kráľ Henrich II. Plantagenet (z Anjou) a jeho matka Eleonóra Akvitánska. Richard nebol ich jediným synom. Práve naopak, bol až tretím v poradí a spolu so svojimi bratmi vymýšľal rôzne fígle, aby nahneval ich otca. Ako malý nevyrastal v Anglicku, ale v rodnom kraji jeho rodičov, vo francúzskom Anjou. Užíval si tam krásny život, mal rád bardov alebo teda trubadúrov a sám si rád spieval nejaké piesne typické pre danú dobu. Keď dovŕšil dvanásť rokov, stal sa vojvodom z Akvitánie (ja som v dvanástich rokoch nedosiahol nič L ). Keď už vyrástol a nebavilo ho len tak sa hrať, rozhodol sa aj spolu so svojimi bratmi, že začnú rebéliu proti svojmu vlastnému otcovi. Mlátili sa a hlušili, tresky plesky ,až nakoniec došlo k podpísaniu mieru a ich otec uznal synom podiel na vláde v určitých častiach krajiny. Tak sa začína Richardova cesta za slávou.
Možno tomu neuveríte, ale rodinné problémy nemáte len vy. Tieto Richardove nemali konca kraja. Neskôr sa znova začal spor, no tentoraz medzi ním a jeho bratom Jánom, ktorý chcel Richardovu Akvitániu (nehoráznosť toto). Na jednej strane Richard s mamkou na druhej Ján s tatkom za chrbtom bojovali medzi sebou, no nakoniec sa aj tento spor skončil. Do rodinných záležitostí sa niekedy aj vo vašom prípade zapletú susedia a nebolo tomu inak ani tu. Francúzsky kráľ Filip II. August podporoval striedavo raz jedného brata, raz Richarda, až sa s ním nakoniec spojila celá rodina a postavila sa proti ich vlastnému otcovi, Henrichovi II. Chudák Henry to nezvládol a radšej umrel. Smutné na tom je, že sa s Richardom nestihol ani zmieriť.
Toľko z rodinných problémov a teraz sa pozrime na Richardove osobné problémy, teda ak to môžeme nazvať problémom. Bádal som a bádal až som vybádal zaujímavú pikošku. Richard Levie srdce, udatný, šľachetný a vždy oddaný muž, mohol byť, prosím pekne, gay. Je to síce len názor niektorých historikov (nie je ich veľa), no minimálne sa dá povedať, že bol bisexuálom. A ako to môžeme vedieť ? V jednej knihe od Marion Meade, ktorá opisuje život Eleonóry Akvitánskej, sa môžeme dočítať, že autorka opisuje homosexualitu syna Eleonóry (Richarda) asi v tomto zmysle: „je to viac isté ako pravdepodobné.“ Jeho matke sa to nepáčilo a preto ho prinútila, aby sa oženil s Berengariou Navarskou. Richard sa s ňou nikdy predtým nestretol. Svadba sa uskutočnila v Messine, no hneď ako ich oddali, Richard odišiel na križiacku výpravu a jeho žena sa vrátila domov a už sa viac nevideli. Povráva sa, že sa o svojej náklonnosti k rovnakému pohlaviu zdôveril len kňazovi, ktorý mu za tento hriech nariadil, aby mal pohlavný styk so svojou ženou. Či to Richard splnil, nevieme, no čo vieme je, že nikdy nemal žiadneho potomka. Teda žiadneho potomka so svojou ženou, no akýsi nelegitímny syn tu bol(Filip Fitzroy sa volal, podľa tajného zdroja), no ten viac menej upadol do zabudnutia ako všetky Richardove homosexuálne prehrešky(dokonca sa povráva o milostnom pomere s Filipom II. Augustom). Takže ostaneme pri tom, že Richarda môžeme považovať za bisexuála, ktorý sa viac staral o svoj vojenský ako o svoj sexuálny život.
Richard sa stal kráľom v 1189 a počas korunovácie sa stala zaujímavá udalosť. Ku kráľovi prišli nejakí židovskí vysoko postavení šľachtici, aby mu priniesli dary na znak úcty, no vyzliekli ich, zbičovali a vyhodili von z kráľovského dvora. K ľuďom sa dostala klebeta, že kráľ požaduje, aby boli všetci židia zabití a tak sa v uliciach Londýna začal masaker s katastrofálnymi následkami. Mnoho židov bolo zahanbených, zabitých alebo prinútených zmeniť vierovyznanie. Keď sa to kráľ dozvedel, nariadil vyhľadať tých, ktorí boli vodcami tejto masakry a potrestal ich. Tým židom, ktorí prežili, dovolil vrátiť sa k svojmu náboženstvu a nariadil, aby ľudia nechali židov na pokoji.
Ale vráťme sa k Richardovmu bežnému životu. Po smrti hlavy rodiny sa Richardov vzťah so susedom Filipom II. Agustom zhoršil a veru že by to dopadlo zle, keby obom do cesty neprišla naozaj dôležitá a maximálne potrebná križiacka výprava. Obaja sa zapojili do svätej vojny, aby sa troška votreli pápežovi a vyrazili do Svätej Zeme, kde moslimovia nechceli dovoliť kresťanom vstupovať do Jeruzalemu. Dobre, beriem že to od nich bolo hnusné, no križiacke výpravy sú jedna veľká groteska, ktorá aj tak nič nevyriešila. No nech je ako chce, v roku 1190 sa spolu s Filipom vydal na dlhú cestu za dobrú vec. (ešte predtým urobil dosť závažné zmeny v krajine, len aby získal peniaze na túto výpravu, ale to už nie je podstatné).
Ich prvou zastávkou bola Messina na Sicílií. Tam bol ďalší problém, tentoraz s Richardovou sestrou, a tento problém sa vyhrotil až k tomu, že Richard s Filipom dobili Messinu. Ako som už hovoril, tu sa Richard zosobášil so svojou ženou, no je možné že to bolo na jeho ďalšej zastávke, ktorou bol Cyprus. Tu sa zastavil kvôli tomu, že miestny tyran (vládca) uväznil posádku jednej z Richardových lodí. Nedohodli sa a tak Richard obsadil aj mesto Limassol, neskôr celý Cyprus. Ukázalo sa, že ostrov je dôležitý strategický bod pre križiakov, pretože z neho mohli po mori dostávať podporu a zásoby. Richard však odišiel aj odtiaľto aby konečne došiel na do svojho cieľa, do Svätej zeme, konkrétnejšie do mesta Akko (Acre).
Križiacke výpravy určite každý pozná a vie o čom v nich išlo. Moslimovia obsadili Jeruzalem a kresťania ho chceli naspäť pre seba. A tak medzi sebou bojovali hlavne o toto mesto, no taktiež aj o územia okolo. Najvýznamnejším moslimským vodcom bol určite Saladin, o ktorom možno napíšem inokedy. Podobne ako Richard, bol Saladin známy tým, že bol výborným vodcom a bojovníkom. Celé tieto vojny boli postavené na hlavu a preto maximálne stručne. Samozrejme, že sa to znova nezaobišlo bez problémov a jedným z nich bol napríklad ten, že francúzsky kráľ Filip sa zrazu rozhodol, že ide domov a aj išiel. No Richard ostal a bojoval proti Saladinovi. Dosiahol významné víťazstvo v bitke pri Arsufe a dva krát sa pokúsil obsadiť Jeruzalem, no to sa mu nepodarilo. So Saladinom mali zaujímavý vzťah a nakoniec na nejaký čas podpísali mier a Saladin povolil kresťanom vstup do Jeruzalemu, čo bola vlastne výhra pre kresťanov. No nakoniec bol Richard prinútený okolnosťami v jeho vlastnom kráľovstve, aby sa vrátil domov. Táto cesta nebola bohvieako príjemná, pretože Svätú zem opustil v roku 1192 a domov sa vrátil v roku 1194. Počas toho, ako sa snažil dostať domov, musel prechádzať miestami, kde bolo veľa nepriateľov a ľudí, ktorí ho nemali v láske. Jedným z nich bol asi aj Leopold z Viedne, ktorý Richarda chytil a uväznil. Neskôr v roku 1193 ho predal cisárovi , ktorý ho väznil ďalší rok a až v roku 1194 ho prepustil za vysoké výkupné (150 000 mariek).
Nakoniec sa síce dostal naspäť do Anglicka, no nepobudol tam dlho, lebo jeho starý priateľ a sused Filip začal robiť problémy. Musel sa preto čo najskôr dostaviť do Francúzka, aby ochránil územia, ktoré mu patrili. A to sa mu stalo osudným, pretože pri obrane hradu Châlus ho zasiahol šíp z kuše a na následky zranenia umrel.
Tak ako pri každom predchádzajúcom veľkom kráľovi alebo lídrovi, aj pri Richardovi sa jeho cesta končí smrťou a je to ďalšia z typu „náhodných“. Richard Levie srdce sa do histórie bezpochyby zapísal ako jeden z najznámejších a najudatnejších vodcov v tomto období. Bol silný (dokonca taký silný, že podľa legendy dokázal mečom preseknúť dospelého muža napoly), vysoký a mal ryšavo-zlaté vlasy. Kráľom bol desať rokov, no v Anglicku sa zdržal maximálne 6 mesiacov. Ostatný čas bol preč. Jeden chlapík o ňom napísal „ Richard bol zlým synom, zlým manželom a zlým kráľom, no bol galantným a vynikajúcim vojakom.“ Nech je ako chce, ale Richard sa často stával témou pre rôzne literárne diela a divadelné predstavenia , takže určitý obdiv vzbudzoval. Ja sám ho mám na svojom zozname obľúbených stredovekých osobností a preto som aj o ňom písal. Na internete sa dá o ňom nájsť veľa zaujímavých informácií, no neviem, ktoré brať vážne a ktoré nie (napríklad, že aj keď bol anglickým kráľom, tak keďže vyrastal vo Francúzsku a veľa času strávil v zahraničí, tak nikdy nehovoril plynule po anglicky, teda ak vôbec vedel po anglicky).
Dnes som si pre vás pripravil článok o amputovaných končatinách, čiže nič vhodné pre slabšie povahy.
Lekárov už po stáročia otravujú neplnokončatinoví pacienti s tým, že aj keď prišli o nohu, ruku, alebo inú časť tela, ju síce technicky nemajú, ale aj napriek tomu ju cítia (bolieva ich, šteklí ich…). Správa sa tak ako keby tam stále bola.
Možno vás napadlo že to spôsobujú nervové zakončenia blízko odrezanej časti. Sú podráždené, tak vysielajú hlúposti do mozgu. Lekárov to samozrejme napadlo tiež, a tak ešte raz odborne amputovali končatinu. Lenže “fantóm” nezmizol.
Takže prečo vlastne ľudia cítia aj tie končatiny, ktoré nemajú?
Na obrázku je vyznačené miesto kde Viktor cítil malíček
Je to výborná otázka nie len pre pacientov po amputácii, ale aj pre nás ktorí máme končatín tak akurát.
Štúdiu fantómových končatín sa azda najviac venoval Vilayanur Subramanian Ramachandran. Meno má síce čudné, ale podľa časopisu Time sa s ním oplatí kamarátiť, pretože patrí medzi 100 najvplyvnejších ľudí na svete. Experimentoval s jedným svojim pacientom-Viktorom, ktorý mal od lakťa amputovanú ruku. Ramachandran zobral vatovú tyčinku a pichal Viktora do rôznych častí jeho tela a pýtal sa čo cíti. Najčudnejšie bolo keď ho pichal do ľavej časti tváre. Tam totiž Viktor pocítil ako by ho niekto pichal do ruky (obrázok vpravo). Každý kúsok ruky sa ozval v inej časti tváre. Ale prečo sa to tak deje?
Mozog spracováva podnety z tela v tzv. postcentrálnom gyruse. Každý kúsok tohto gyrusu reprezentuje inú časť tela (obrázok sa vám zobrazí po kliknutí sem).
Do slovenčiny som preložil len niektoré názvy
Ako môžte vidieť na obrázku, časti gyrusu, ktoré vnímajú podnety z končekov prstov sa nachádzajú hneď pri tých, ktoré vnímajú podnety z tváre. Ale čo sa teda stane keď človek príde o ruku?
Mozog sa s tým jednoducho nevie zmieriť. Nechá pracovať aj tie časti gyrusu, ktoré už nepotrebuje. Však ruka možno ráno dorastie. Lenže ona nedorastie. A unudené neuróny počúvajú čo sa deje v ich okolí. Počúvajú až tak, že pichnutie do líca si vysvetlia ako pichnutie do ruky, aj keď ruka je už dávno v nebíčku.
Aby sme ešte viac potvrdili túto teóriu tak sa pozrime na iné časti tela, ktoré spolu v postcentrálnom gyruse susedia. Tak napríklad časť ktorá vníma chodidlo je hneď vedľa časti ktorá vníma… …áno, penis. Takže keď najbližšie uvidíte nejakého piráta, skúste ho poštekliť na penise, a on si skutočne bude cítiť nohu. Asi vás neprekvapím keď vám poviem že vedci to naozaj skúšali. Šteklili penisy, a všetkých to potešilo. Dokonca aj tie amputované chodidlá.
Dá sa “fantómovej končatiny” zbaviť?
Jasné že dá. Po stáročiach sa našla jedna metóda, ktorá je tak jednoduchá až je to geniálne. Postačí na to obyčajné zrkadlo. Na tento spôsob prišiel, už spomínaný, Ramachandran. Treba nastaviť zrkadlo tak, aby sa v ňom odrážala zdravá ruka a na chvíľu sa tvárila pre mozog ako duplikovaná. Po pár týždňoch pravidelného klamania mozgu najskôr ustúpia bolesti a nakoniec zmizne aj celá ruka. Prečo je to tak bohužiaľ nevieme. Ramachandran si myslí, že je to tým, že sa do mozgu dostalo naraz toľko protichodných informácií, až sa to radšej vykašlal, a definitívne sa zmieril s amputáciou.
Myslím, že ešte pár rokov potrvá, kým nám vedci/lekári povedia prečo je to presne tak. Ja teda navrhujem takýto plán- stretnime sa tu aj pri ďalšom článku a pobavíme sa o ďalšej sado-masochystickej téme.
Gustáv II. Adolf bol jedna z najvýraznejších postáv tridsaťročnej vojny. Tridsaťročná vojna bola, prosím pekne, náboženský konflikt, ktorý sa postupne rozrástol do boja o moc v Európe. Švédi boli severská krajina, ktorej sa dovtedy nikto nebál, pretože nemal dôvod. Švédska armáda pred vojnou bola malá, jednoduchá a neskúsená, takže nepredstavovala problém. Teda aspoň to si mysleli ostatní. Gustáv II. Adolf sa narodil ako syn švédskeho kráľa Karola IX. Vychovávali ho veľmi dobre a nečudo, že sa už ako sedemnásťročný zúčastnil nejakej bitky v Dánsku, ktorú Švédi vyhrali. Nakoniec Švédi dokázali Dánov poraziť takmer úplne a získali ich územia na Škandinávskom polostrove. Dánsko vtedy bolo oslabené, pretože zospodu ho ohrozovala cisárska armáda, ktorá sa snažila rekatolizovať celú Svätú ríšu rímsku národa nemeckého (SRRNN). Mladý Gustáv sa ešte v tom roku stal kráľom, pretože jeho otec umrel a on bol jediným možným nástupcom. A nezľakol sa.
Aj keď meno Adolf ľuďom šťastie nenosí, zo začiatku sa zdalo, že tento bude výnimkou. Aj keď bol mladý, bol neuveriteľne vzdelaný. Ovládal niekoľko jazykov (päť, neskôr až osem myslím) a čo sa týka vojenskej taktiky a stratégie, dá sa povedať, že bol geniálny. Snažil sa pre nový, moderný systém boja, ktorý staval predovšetkým na puškách (mušketách) a delostrelectve. Pre túto dobu to bolo niečo nové, niečo nezvyčajné. Preto zreformoval celú svoju armádu, ktorá dovtedy nebola schopná vyhrávať väčšie vojenské konflikty, na takú, ktorá už stála za zmienku. Teraz, keď už bol schopný postaviť sa európskym mocnostiam, dovolil si vtrhnúť do Dánska a napadol samotnú SRRNN.
A Gustáv cup cup na koníkovi.
Prvý a aj jeden z najväčších stretov medzi švédskou a cisárskou armádou bola bitka pri Breutenfelde.
Švédi mali opäť šťastie, pretože ešte pred bitkou cisár odvolal veľmi schopného generála Albrechta z Valdštejna. Bol to šéfko, no až príliš využíval vojnu na to, aby získal moc pre seba. Chcel si na severe Nemecka vybudovať vlastnú ríšu a to ho nakoniec stálo aj život. No Gustávovi to mohlo byť jedno, keďže cisárska armáda a armáda katolíckej ligy bola výrazne oslabená. Bitku samozrejme vyhrali, aj keď za malej pomoci miestnych protestantov, ktorých počty boli dosť vysoké. No treba podotknúť, že s minimálnymi stratami a zaslúžene. Gustávova altiléria úplne rozostrieľala súperovu a celkovo zabili alebo zajali až 80% cisárskej armády a pritom stratili asi len 15% svojich mužov (aby ste si to mohli predstaviť, tak cisárska armáda mala okolo 35 000 vojakov a protestantská 40 000, aj keď tí miestni to od začiatku bitky nezvládli a utiekli, čiže sa dá hovoriť aj o oveľa menších číslach, čiže 20 000 alebo 30 000 ). Nech je ako chce, Gustávovi sa otvorila cesta do Európy a tak si pekne „Lev zo severu“ ,ako ho volali, cupkal po SRRNN akoby nič.
Poviete si, šťastia kopec, ale nedá mi to, no meno Adolf proste neprináša šťastie. Gustáv síce vyhrával, čo sa dalo, ale aj tak sa stalo niečo, čo nikto nečakal. Bitka pri Lutzene, rok 1632. Švédske vojská postupujú a armáda katolíkov pod vedením Albrechta z Valdštejna sa zabarikádovala na jednom mieste a čakala. Bitka začala a už od začiatku mali Švédi prevahu (nie len početnú, ale ja taktickú). Katolíci museli zachraňovať všetko, čo sa zdalo, no Gustáv stále vyhrával. No v tom sa rozhodol, že so svojou jednotkou zaútočí na oslabené miesto nepriateľskej armády a to sa mu stalo osudným. Zranili ho, spadol z koňa a vojaci, ktorí nevedeli, o koho ide, ho dorazili. Pred smrťou že vraj povedal svojmu spoločníkovi, aby ho odtiaľ dostal, no už bolo príliš neskoro. Švédom sa podarilo utajiť, že nepriateľ zabil ich najvyššieho generála (aj vďaka tomu, že Gustáv sa nikdy nevyvyšoval nad ostatných a aj na bojisku pôsobil ako prostý vojak). Dá sa povedať, že protestanti nakoniec vyhrali, straty boli na oboch stranách rovnaké a protestanti stratili najväčšiu osobnosť, ktorá ich viedla.
Nedá sa 100% povedať, že Gustáv vošiel do vojny preto, lebo chcel zachrániť protestantov (aj keď sa to od neho očakávalo). Kráľ proste potreboval peniaze pre svoje nové impérium. Mohol by som ho ospevovať ako geniálneho, super duper generála, veliteľa a kráľa. Keby by žil dlhšie, určite to dotiahne aj na cisára SRRNN, no umrieť vo veku 38 rokov nie je bohviečo. Do histórie sa však určite zapísal (inak by som o ňom asi nepísal). A bol to on, kto do Európy priniesol nový, moderný štýl boja, ktorý sa postupne vyvíja možno až do dnes. Nemal syna, no jeho nástupcom bola dcéra Kristína. Švédsko sa vďaka nemu dostalo na vysokú úroveň, z ktorej už nepadlo.
Astrálne cestovanie. Mnohí z vás o tom už určite počuli. Vaše astrálne telo opustí vaše hmotné telo a môžete cestovať, kde si len pomyslíte. Koho by to nelákalo, vidieť veci, ktoré by normálne možno nikdy neuvidel. Zážitok na celý život. Astrálne cestovanie nám dáva nekonečné možnosti, čo môžeme pozorovať. Ale je to vážne také úžasné ?
Na začiatok si treba povedať, čo to vlastne je. Samému sa mi to nikdy nepodarilo, ale postup k tomu je na prvý pohľad dosť jednoduchý, pripomínajúci meditáciu. Ľahnete si na posteľ alebo na zem, môžete sedieť na stoličke, to je jedno. Základom je uvoľniť celé svoje telo najviac, ako sa dá. Treba úplne vypnúť, vyhodiť z hlavy všetky myšlienky a sústrediť sa len na svoje telo a dýchanie. Po nejakom čase by vo vás mal nastať pocit, ako keby padáte do prázdna. Väčšina tých, čo to skúša, sa pri prvom pokuse v tejto fáze zľakne (som jeden z tých). Postupom času sa vám však podarí prekonať sa a nakoniec, že vraj vyskočíte zo svojho tela a môžete cestovať. Odporúča sa, neklásť si vysoké ciele, aspoň nie zo začiatku.
Dobre, to by sme mali a teraz k zmyslu článku. Astrálne cestovanie má za účel duchovnú očistu, obnovu alebo dokonca duchovný rozvoj. Či to tak je, nemôžem povedať, pretože s tým mám málo skúsenosti. Ale čo môžem povedať, že pri jednom takomto pokuse o astrálne cestovanie sa mi stala jedna taká vec, ktorú som si hneď neuvedomil. Robil som všetko presne podľa postupu a zrazu som videl len tmu. Nič viac len čierno-čiernu tmu. Ako vravím, vtedy som si to však neuvedomoval. Bolo to niečo ako spánok, no trvalo to asi len dvadsať minút. No to, čo ma najviac zaskočilo, sa uskutočnilo až po mojom prebudení. Zobudil som sa a zrazu som nevedel, kde som, kto som, čo robím. Hlavu som mal úplne pokojnú, až tak že mi bolo jedno totálne všetko. Kráčal som ako keby neprítomný a dalo by sa to prirovnať k zombie. V ten večer som už nespravil nič z toho, čo som chcel. Na všetko som sa takpovediac vybodol. Ľahol som si a zaspal som normálne, ako keby sa nič nestalo. Toto všetko som si uvedomil až nasledujúci deň a bolo mi z toho divne.
Bolo mi povedané, že toto je jeden z náznakov toho, že už som blízko k tomu, aby som astrálne cestoval. A vtedy som si uvedomil niečo, čo vo mne vyvolalo strach a pohoršenie. Nie je to astrálne cestovanie zlé ? Viete, som veriaci človek a to, čo som si dovtedy neuvedomoval bolo to, že keby som mal schopnosť opustiť svoje telo a byť v astrálnom tele (čo automaticky stojí proti mojej viere, keďže človek dostal len jedno telo a jednu dušu) a pohybovať sa kde len chcem a keby som mohol vidieť veci, ktoré chcem, nesnažil by som sa hrať na Boha ? Pretože len on môže vidieť a vedieť všetko. Ja by som mohol vidieť veci, ktoré by som vidieť nemal. Okay, zástancovia astrálneho cestovania mi povedia, že tu ide len o ten zážitok a dobrý úmysel. Ale človek je raz taký, že ak má v rukách niečo také, tak to využije na sto percent. Teda ten úmysel by nebol vždy len dobrý. Stačilo by raz, aby sme to využili v svoj prospech, napríklad keby sme si pozreli písomku od učiteľa vopred a potom by sme sa naučili len to, čo nám treba. A z jedného razu sa stanú dva, tri a tak ďalej až sme v tom namočení až po krk. A už niet cesty späť.
Bavil som sa s rôznymi ľuďmi z môjho okolia práve na túto tému, a pýtal som sa ich na názor. Dosalo sa mi veľa zaujímavých odpovedí . Jednou z nich bolo aj to, že astrálne cestovanie je len výplod našej fantázie. Každý už počul o tom, že keď človek na niečo veľa myslí a chce, aby sa mu to splnilo, tak sa mu to nakoniec splní. Na tomto princípe funguje aj astrálne cestovanie. A preto som sa spýtal sám seba, že či je to vôbec možné. Predsa len, ak je to len niečo, čo si v hlavne myslím a podarí sa mi to, tak budem vidieť veci, ktoré chcem vidieť. Ale to jedno. Ďalšia odpoveď bola už viacej orientovaná k viere a kritizovala astrálne cestovanie. Je to východné učenie, ktoré sa približuje už k new age a súvisí to s prevteľvaním duši. Predsa len, astrálne telo môže byť naša duša. No proste kopa pozitívnych aj negatívnych odpovedí.
Na záver asi len to, čo som si ja z toho zobral. Nikdy viac to nejdem skúšať. Hrať sa na Boha netúžim. Som vďačný za svoje hmotné telo a nepotrebujem cestovať v nejakom inom tele. Nepotrebujem vidieť veci, ktoré mi neboli v daný moment súdené vidieť. Verím v to, že to čo mám vidieť a vedieť, uvidím a dozviem sa. Taktiež si myslím, že ma ovládal hriech, pretože jediné, čo ma k astrálnemu cestovaniu priťahovalo, bola túžba vidieť také veci. Teraz, keď som si uvedomil všetky zápory astrálneho cestovania, táto túžba je preč. A moja rada nakoniec je, že ak chcete cestovať astrálne, tak cestuje, ale len na vlastné riziko. A ak ste kresťania, tak je to proti našej viere, čiže by ste sa dopúšťali hriechu. Toť vsjo, čo som chcel. Viem, že je to dosť divne napísané, ale hádam to bude dávať aspoň nejaký zmysel. Vaše názory a postrehy môžete zdieľať pomocou komentáru.
Dnes troška odbočím od staroveku a skočím do stredoveku, kde sa po príchode Williama Dobyvateľa začína prekrásna epocha Anglického kráľovstva. No osoba, na ktorú sa chcem zamerať nie je tento známy pán, ktorý v roku 1066 navštívil Britské ostrovy a rozhodol sa, že porazí miestnych a obsadí to tam. Mňa zaujal jeden z jeho synov, William II.
Tu sa to začalo a aj skončilo :)
Kto to bol William II. neskôr zvaný William Rúfus alebo Rúfus Červený (Slovenčina to prekladá ako Ryšavý, ale podľa mňa to je hlúposť, dozviete sa prečo) ? Ako som už povedal, bol to syn Williama I. a po jeho smrti sa stal kráľom. A prečo sa nestal kráľom najstarší syn? Ten sa mimochodom volal Robert a bol taký nedočkavý, že nepočkal na smrť svojho otca a trón chcel získať už počas jeho života. Teda nechcel všetko, vystačila by mu Normandia. Postavil sa teda proti nemu a chcel ho zvrhnúť. William Rufus sa pridal na stranu svojho otca a spoločnými silami porazili Roberta a vyhnali ho z Anglicka. Po kráľovej smrti sa teda nakoniec rozhodli, že kráľom sa stane Rufus a nie Robert. Korunovali ho 26. septembra 1087.
Nie všetci však boli spokojní s touto voľbou. Šľachtici z Normandie sa búrili jedna radosť, keďže im sa ako kráľ celého Anglicka páčil viacej Robert. No našťastie pre Rúfusa, v Normandii mu ostalo veľa verných a tak sa mu rebéliu podarilo s ich pomocou potlačiť a jej vodcov odpratať do exilu. Normandia mu však stále nepatrila. Až v roku 1091 sa mu podarilo poraziť jeho brata Roberta tak, že získal rozsiahle územia Normandie a obrovský vplyv v tejto oblasti. Nech je ako chce, po nejakom čase porazil všetkých a Anglicko sa pomaly stávalo najsilnejším v Európe.
To, čo ma však najviac fascinovalo na tejto postavičke je on sám. Napríklad, podľa starých kroník, ktoré som síce nečítal, ale našiel som si to na nete, svoje meno nezískal pre farbu jeho vlasov, ale preto, že mám až prehnane červenú tvár a koktal, hlavne mal nervy. Jeho vlasy boli blond, takže nerozumiem, prečo by mal byť Ryšavý. Zaujímavé boli na ňom aj jeho oči, ktoré mali rozdielnu farbu, nenašiel som akú.
Počas svojho života si vytvoril množstvo spojencov, no ešte viac nepriateľov. A už sa pomaly dostávame na koniec, k jeho smrti. Historici doteraz nevedia (a asi ani nebudú vedieť) či bola jeho smrť náhoda alebo dopredu plánovaná akcia. Nevedelo sa to ani v tej dobe, tak ako to môžeme vedieť teraz. Nech je ako chce, Rúfus sa raz vybral na poľovačku do Nového Lesa ( blízko dnešného Southamptonu). Poľovačka ako každá iná, poviete si. No ďalšia kronika hovorí o tom, ako sa Rúfusovi deň pred jeho smrťou snívalo o tom, ako navštívil peklo. V sne sa stretol s diablom, ktorý mu povedal „Nemôžem sa dočkať zajtrajška, pretože sa konečne stretneme osobne“. Zľakol sa a tak nariadil svojim strážnikom, aby pri ňom ostali cez noc. Na druhý deň išli poľovať a medzi jeho spoločníkmi bol aj muž, ktorý sa volal Walter Tirel (alebo Tyrell). V tom zbadali veľkého jeleňa, krásny kus. Toho museli mať a tak sa lov začal. Kráľ sa troška vzdialil, no nakoniec to bol on, ktorý mal najlepšiu šancu zabiť jeleňa. Na opačnej strane ho však dobehol ten vyššie spomenutý pán a prvý vystrelil. Jeleň sa šípu uhol a ten zasiahol kráľa rovno do hrude. Po chvíľke bol mŕtvy. Sranda je, že pár rokov predtým v tomto lese umrel aj jeho starší brat Richard. Keď Tirel videl, čo spravil, ušiel a dostal sa až do Francúzka. Nikdy viac sa nevrátil do Anglicka. Všetko, čo po ňom ostalo (panstvo a podobné srandy) získali jeho potomkovia, ktorým bolo povolené, nechať si to. William Rúfus bol ihneď z lesa vzatý a pochovaný v Katedrále vo Winchestri, v jednej z veží. O rok neskôr táto veža padla.
Čo z toho plynie ? Nikdy neverte Tyrellom, však Joffrey. Obraz z roku 1895.
Rúfus Červený (Ryšavý) nebol obľúbeným kráľom a tak za ním obyvatelia moc nesmútili. Kto by aj smútil za panovníkom, ktorý svojim poddaným našúpal také dane hlúpe, že až. Bol však obľúbený vo svojich vojenských radách a dá sa povedať, že bol celkom úspešný vo svojich výbojoch. Umrel v roku 1100, vo veku 40 rokov. Snáď nakoniec ešte pesnička, ktorá je základom tohto všetkého. Spieva sa v nej o takzvanom „Anglickom prekliatí“, ktoré postihlo Rúfusa.
A máme tu nový level. Po TNT, atómovej bombe a vodíkovej pume, prichádza na rad kobaltová bomba. Ide o vodíkovú bombu, ktorá vo svojom obale obsahuje nie len urán, ale aj kobalt, ktorý v dôsledku zrážok s neutrónmi dlhodobo zamorí pôdu. Možno si poviete že v tejto dobe sa bômb už nemusíme báť. Však ich zostrelia ešte pred tým ako dopadnú. V prípade tejto bomby to tak nie je. Vlastne výhodnejšie je ju nechať spadnúť ako zostreliť vo vzduchu.
Dôsledky takejto bomby sú naozaj ničivé. Však posúďte sami:
Biologické zničenie pristoru cca 1 000 až 3 000 km2
Po 5 rokoch je na území stále 5 Sv za hodinu, po hodinovom pôsobení človek zomrie
Po 53 rokoch je na území 10 mSv za hodinu, smrtiaca dávka 1-5 dní
Po 105 rokoch – 10 μSv za hodinu, dávka je stále 30x vyššia, ako je priemer
Až po približne 142 rokoch je dané územie znovu použiteľné (prebehlo 27 poločasov rozpadu), 1 mSv/rok
Na internete som sa dočítal že vraj jednu takúto hračku vlastní Severná Kórea. Moc tomu síce neverím, ale v dnešnom svete nie je nič nemožné. Ak by ju aj Severná Kórea použila, konečne by boli správy o dačo zaujímavejšie (teda ak by to v správach vôbec bolo).
Ostáva nám len dúfať, že zdravý rozum zvíťazí nad chamtivosťou ľudí, a správy budú také nudné ako doteraz.
Poznáte Arctic Monkeys ? Ak nie, tak sa majte a ak áno, tak určite musíte poznať ich frontmana,
Aby sme ešte viac potvrdili túto teóriu tak sa pozrime na iné časti tela, ktoré spolu v postcentrálnom gyruse susedia. Tak napríklad časť ktorá vníma chodidlo je hneď vedľa časti ktorá vníma… …áno, penis. Takže keď najbližšie uvidíte nejakého piráta, skúste ho poštekliť na penise, a on si skutočne bude cítiť nohu. Asi vás neprekvapím keď vám poviem že vedci to naozaj skúšali. Šteklili penisy, a všetkých to potešilo. Dokonca aj tie amputované chodidlá.
