Kategória: Samove teplé zamyslenia

Po vydláždenej ceste, tiahnucej sa skrz naskrz ulicami mesta kráča nízky, zavalitý mužík s malou kapsičkou. Jeho výraz nie je ničím výnimočný, len jeho dlhé fúzy vejú vo vetre, ktorý sa horko-ťažko dostal až do samotného srdce mesta. Muž sa však iba usmieva a poskakuje z jednej nohy na druhú. Oblečený v dlhej purpurovej róbe, odetej na bavlnenej košeli veru bolo každému okoloidúcemu jasné, že je kupec. Krátke čižmy mu cupkali a klepali a ich zvuk sa odrážal od stien pouličných obchodíkov.  Vyzeral šťastne a ako vyzeral, tak isto znel aj jeho prejav. Na každú stranu totižto vykrikoval stále tie isté slová, plné nadšenia a radosti: „Kúpte si šťastie!“

Čo by ste robili vy, keby ste sa stretli s takýmto obchodníkom? Zaplatili by ste mu a kúpili by ste si ponúkane šťastie? Predtým, ako odpoviete,  znova vám poviem o mojom teplom zamyslení.

Neviem, čo ma to napadlo, ale dosť ma to bolelo a tak som pomaly kráčal po ceste domov a rozmýšľal som nad rôznymi vecami. Prechádzal som okolo obchodu a rozhodoval som sa, či si pôjdem niečo kúpiť alebo či kašlem nato, veď doma sa možno niečo nájde. Rozhodol som sa pre druhú možnosť,  pretože mi práve  v tom momente v hlave skrsla myšlienka mnohým známa:“ Šťastie si predsa nekúpim.“ A v tom to začalo. Začal som si uvedomovať, že za peniaze si môžem kúpiť akurát tak potešenie či pôžitok, no nie šťastie. Tieto slová sú dosť odlišné a preto by človek, ktorý chce byť šťastný mal vnímať ten rozdiel. A ja sa priznám, že šťastný byť chcem.

Neobjavilo sa to v mojej hlave len tak. V tom čase som rovno rozmýšľal nad tým, čo kúpiť istej osobe k sviatku, no nie a nie prísť nato, čo by ju spravilo šťastnou. Zúfalstvo ma prinútilo opýtať sa jej a odpoveď, aj keď vám nepoviem, aká bola, tak s určitosťou môžem povedať, že taký darček si môže dovoliť každý a veru neminiete naň ani cent.

Začnem pre mnohých trápnu, no pre mňa celkom aktuálnu tému. Hovorím tu o šťastí a ja som si donedávna myslel, že  ma šťastným dokáže urobiť už len balíček piškótov. A tak som si toto svoje „šťastie“ dožičil každý deň, veď prečo nie. No pomaly som si uvedomoval, že šťastie to bolo len dočasné, teda vôbec to nebolo šťastie. To potešenie, ktoré mi piškóty dožičili, bolo ani nie pol hodinové. Nebudem  hovoriť len o mne, pretože ja som rád, že som len na úrovni piškótov, no sú aj také prípady, kedy mnohí robia veci, ktoré ich podľa nich robia šťastnými a pritom je to šťastie vážne len chvíľkové a tým stráca svoj zmysel a mení sa len na pôžitok.
No zatiaľ čo na veciach, ktoré slúžia na potešenie, si človek často vybuduje závislosť, na veci, ktoré by nás teoreticky mali robiť šťastnými, často zabúdame či na ne hľadíme ako na niečo bežné a nevnímame ich ozajstnú cenu. Nevravím, že pôžitok je zlý, no podľa mňa si ho netreba mýliť so šťastím. Priznám sa, že neviem, či predchádzajúce riadky dávajú nejaký zmysel, no podstatnú vec hádam pochopil každý.

Takže to zhrniem, aby moje teplé zamyslenie bolo už totálne teplé. Celý článok je vlastne len o tom, že čo je podľa mňa šťastie. Nie je to niečo chvíľkové a ani niečo, čo sa dá kúpiť. Čiže ak by som ja stretol chlapíka poskakujúceho po uličke, tak by som sa pri ňom nezastavil a ak by aj náhodou, tak by som sa nedal zlákať na kúpu „šťastie, lebo to by bol vážne nákup roka.  Šťastie je oveľa ľahšie dostupnejšie ako pôžitok, len treba vedieť, kde hľadať a čo vlastne hľadáme. No je tu predsa len jedna podmienka, ktorú však treba spĺňať. Šťastie si človek musí zaslúžiť, ale tak, prečo to neskúsiť ?
http://www.youtube.com/watch?v=tvY7Nw1i6Kw

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čo si o vás myslí niekto iný? Ak nie, tak by som si s vami rád podal ruku. No podľa mňa ste sa nad tým určite zamýšľali. Kráčate si po ulici a zrazu niekto úplne cudzí sa na vás pozrie čudným pohľadom a vy máte pocit, že s vami niečo nie je v poriadku (prípadne s ním).
Dovolím si tvrdiť, že v každom z nás sa tento pocit už objavil. A predsa to nie je hlavná téma, ktorou sa chcem zaoberať.

Neviem, čo mi to napadlo, no len tak som sa znova začal teplo zamýšľať a zrazu bum, hlavu mi napadol nápad.  Priznám sa, ja si o okoloidúcich ľuďoch takmer vôbec nevytvorím názor. Dokonca ich vo väčšine prípadoch ignorujem( áno, som riadne borec). No čo ak to isté robia všetci…teda určite nie všetci, ale predsa nemôžem byť sám.  Tu sa už pomaly dostávam  k tomu, čomu sa chcem venovať. Ide o ten pocit, ktorý v nás vyvolal ten imaginárny ujo, ktorý sa na nás mrzko pozrel. Povedzme, že v tom momente sa vám v hlave objavila myšlienka, že „Ten chlapík sa na mňa pozerá divne, asi mám niečo s oblečením.“ A pritom si možno myslel, že „Ej bisťu, zabudol som kúpiť chleba.“ No nejde o to, čo a či si vôbec niečo myslel. Ide o to, čo prebehlo po rozume vám. Takýmto spôsobom totižto, podľa mňa, môžeme odhaliť veci, ktoré sa nám na nás nepáčia alebo s ktorými máme problém.

Ja sa priznám, mám ešte trošku problém rozprávať pre viacerých hlavne preto, lebo mám pocit, že dosť šušlem a v dávnych časoch som si myslel, že sa mi ľudia v mysliach smejú. Teraz ma to už netrápi, no ten problém mi ostal stále. Ľudia si zvykli nato, ako rozprávam, no ja si stále myslím, že šušlem a tak by som to chcel napraviť. Ak stále nechápete, čo myslím, nevadí..skúsim nájsť nejaký lepší príklad (stále myslím, teda som).

Obedujete, a zrazu sa niekto sediaci oproti vám, zasmeje a vy neviete na čom. V tom momente začnete mať pocit, že sa smeje na vás a teda že asi vtipne jete alebo žujete a tak si na to začnete dávať pozor a budete jesť inak, pretože si myslíte, že máte s touto vecou problém. A pritom sa tá dotyčná osoba pred vami zasmiala len preto, lebo si spomenula na úplne neznámy vtip o tom, ako „Majiteľ istej firmy…“

Tento problém je všeobecne známy. Čo však chcem povedať je, že ľudia si niekedy  (často) vymýšľajú problémy a chyby na sebe, ktoré ostatní ani nevidia. Je fajn, ak sa ich človek snaží napraviť, no nie vždy to je potrebné.  Ak vám záleží na názore iných, spýtajte sa ich, či im dotyčná vec vadí, no lepšia rada asi bude, že úplne kašlite na názor druhých, vytvorte si vlastný. Vlastné názory sú fajn, pretože ste si ich vytvorili sami (kto by to bol povedal). A ak si aj náhodou dotyčný ujo myslel, že vyzeráte vtipne alebo škaredo, istotne vyzeral ešte horšie, ako vy, takže to nechajte plávať a usmievajte sa, pretože svet  potrebuje aj takých ľudí. A ak ste sa už naučili ignorovať názor druhých, smejte sa im a ja vám tlieskam, pretože potlesk je taktiež vyjadrenie názoru.

Astrálne cestovanie. Mnohí z vás o tom už určite počuli. Vaše astrálne telo opustí vaše hmotné telo a môžete cestovať, kde si len pomyslíte. Koho by to nelákalo, vidieť veci, ktoré by normálne možno nikdy neuvidel. Zážitok na celý život. Astrálne cestovanie nám dáva nekonečné možnosti, čo môžeme pozorovať. Ale je to vážne také úžasné ?

Na začiatok si treba povedať, čo to vlastne je. Samému sa mi to nikdy nepodarilo, ale postup k tomu je na prvý pohľad dosť jednoduchý, pripomínajúci meditáciu. Ľahnete si na posteľ alebo na zem, môžete sedieť na stoličke, to je jedno. Základom je uvoľniť celé svoje telo najviac, ako sa dá. Treba úplne vypnúť, vyhodiť z hlavy všetky myšlienky a sústrediť sa len na svoje telo a dýchanie. Po nejakom čase by vo vás mal nastať pocit, ako keby padáte do prázdna. Väčšina tých, čo to skúša, sa pri prvom pokuse v tejto fáze zľakne (som jeden z tých). Postupom času sa vám však podarí prekonať sa a nakoniec, že vraj vyskočíte zo svojho tela a môžete cestovať. Odporúča sa, neklásť si vysoké ciele, aspoň nie zo začiatku.

Dobre, to by sme mali a teraz k zmyslu článku. Astrálne cestovanie má za účel duchovnú očistu, obnovu alebo dokonca duchovný rozvoj. Či to tak je, nemôžem povedať, pretože s tým mám málo skúsenosti. Ale čo môžem povedať, že pri jednom takomto pokuse o astrálne cestovanie sa mi stala jedna taká vec, ktorú som si hneď neuvedomil. Robil som všetko presne podľa postupu a zrazu som videl len tmu. Nič viac len čierno-čiernu tmu. Ako vravím, vtedy som si to však neuvedomoval. Bolo to niečo ako spánok, no trvalo to asi len dvadsať minút. No to, čo ma najviac zaskočilo, sa uskutočnilo až po mojom prebudení. Zobudil som sa a zrazu som nevedel, kde som, kto som, čo robím. Hlavu som mal úplne pokojnú, až tak že mi bolo jedno totálne všetko.  Kráčal som ako keby neprítomný a dalo by sa to prirovnať k zombie. V ten večer som už nespravil nič z toho, čo som chcel. Na všetko som sa takpovediac vybodol. Ľahol som si a zaspal som normálne, ako keby sa nič nestalo. Toto všetko som si uvedomil až nasledujúci deň a bolo mi z toho divne.

Bolo mi povedané, že toto je jeden z náznakov toho, že už som blízko k tomu, aby som astrálne cestoval. A vtedy som si uvedomil niečo, čo vo mne vyvolalo strach a pohoršenie. Nie je to astrálne cestovanie zlé ? Viete, som veriaci človek a to, čo som si dovtedy neuvedomoval bolo to, že keby som mal schopnosť opustiť svoje telo a byť v astrálnom tele (čo automaticky stojí proti mojej viere, keďže človek dostal len jedno telo a jednu dušu) a pohybovať sa kde len chcem a keby som mohol vidieť veci, ktoré chcem, nesnažil by som sa hrať na Boha ? Pretože len on môže vidieť a vedieť všetko. Ja by som mohol vidieť veci, ktoré by som vidieť nemal. Okay, zástancovia astrálneho cestovania mi povedia, že tu ide len o ten zážitok a dobrý úmysel. Ale človek je raz taký, že ak má v rukách niečo také, tak to využije na sto percent. Teda ten úmysel by nebol vždy len dobrý. Stačilo by raz, aby sme to využili v svoj prospech, napríklad keby sme si pozreli písomku od učiteľa vopred a potom by sme sa naučili len to, čo nám treba. A z jedného razu sa stanú dva, tri a tak ďalej až sme v tom namočení až po krk. A už niet cesty späť.

Bavil som sa s rôznymi ľuďmi z môjho okolia práve na túto tému, a pýtal som sa ich na názor. Dosalo sa mi veľa zaujímavých odpovedí . Jednou z nich bolo aj to, že astrálne cestovanie je len výplod našej fantázie. Každý už počul o tom, že keď človek na niečo veľa myslí a chce, aby sa mu to splnilo, tak sa mu to nakoniec splní. Na tomto princípe funguje aj astrálne cestovanie. A preto som sa spýtal sám seba, že či je to vôbec možné. Predsa len, ak je to len niečo, čo si v hlavne myslím a podarí sa mi to, tak budem vidieť veci, ktoré chcem vidieť. Ale to jedno. Ďalšia odpoveď bola už viacej orientovaná k viere a kritizovala astrálne cestovanie. Je to východné učenie, ktoré sa približuje už k new age a súvisí to s prevteľvaním duši. Predsa len, astrálne telo môže byť naša duša. No proste kopa pozitívnych aj negatívnych odpovedí.

Na záver asi len to, čo som si ja z toho zobral. Nikdy viac to nejdem skúšať. Hrať sa na Boha netúžim. Som vďačný za svoje hmotné telo a nepotrebujem cestovať v nejakom inom tele. Nepotrebujem vidieť veci, ktoré mi neboli v daný moment súdené vidieť. Verím v to, že to čo mám vidieť a vedieť, uvidím a dozviem sa. Taktiež si myslím, že ma ovládal hriech, pretože jediné, čo ma k astrálnemu cestovaniu priťahovalo, bola túžba vidieť také veci. Teraz, keď som si uvedomil všetky zápory astrálneho cestovania, táto túžba je preč. A moja rada nakoniec je, že ak chcete cestovať astrálne, tak cestuje, ale len na vlastné riziko. A ak ste kresťania, tak je to proti našej viere, čiže by ste sa dopúšťali hriechu. Toť vsjo, čo som chcel. Viem, že je to dosť divne napísané, ale hádam to bude dávať aspoň nejaký zmysel. Vaše názory a postrehy môžete zdieľať pomocou komentáru.

V poslednej dobe sa mi v hlavne objavilo nespočetné množstvo otázok, ktoré sú totálne hlúpe a nepodstatné, no nie a nie ich odtiaľ dostať. Preto som si povedal, že čo tak si na tie otázky odpovedať a dať im zbohom raz a navždy. A tak tu je jedna z tých „vážnejších“: Prečo je najčastejšou odpoveďou na otázku „Čo robíš?“ odpoveď „nič“ alebo „nudím sa“ ? Ako človek môže robiť „nič“, veď to nie je možné.

Čo si predstavíte pod pojmom „nič“? Nič. Nech mám akúkoľvek predstavu, nedokážem si predstaviť, ako človek nemôže robiť nič, ale budiš. A prečo človek robí „nič“? Prečo nerobí niečo? Dajme takú riadnu múdrosť, a síce človek prespí približne jednu tretinu svojho života a zvyšné dve tretiny budem robiť nič ? To hádam nie.  Fakt nenávidím, keď mi niekto povie, že robí nič, pretože je to vyslovená hlúposť.  To je ako keby som stál vedľa švédskeho stola a príde ku mne niekto a spýta sa, že čo si dám a ja poviem, že jedlo.  A ani to nie je presne to isté, lebo predsa som mu povedal niečo.  A keby som tam stál a na jeho otázku by som odpovedal nič, tak čo tam sakra robím, keď nič nechcem.

Zas odbočujem, čo je pre mňa dosť typické, ale nejde o to. Čo chcem vážne povedať je, že človek nemôže robiť nič. A ak sa ku nám takáto odpoveď dostane, je zrejmé, že niečo nie je v poriadku. Osoba, od ktorej sme to počuli, určite niečo robila, no buď nechcela, aby sme vedeli čo, alebo nemá chuť sa s nami o tom baviť a tým to pre ňu hasne. Tá prvá možnosť je celkom normálna, ale tú druhú fakt nemám rád.  Ak človek nemá chuť sa so mnou baviť, tak nech mi to povie a bude pokoj.  Ja nechcem teraz vyzerať ako nejaký hejter alebo kto, pretože nemyslím na konkrétny príklad (možno by sa jeden našiel). Píšem to čisto v teoretickej rovine a nemám v úmysle na niekoho poukazovať .

A teraz sa dostávam k druhej možnej odpovedi a tou je „nudím sa“. Je to často aj môj prípad, ale je nadmieru smutné, ako sa človek môže nudiť, keď je tu toľko vecí, ktoré môžeme robiť.  Túto odpoveď často človek dostane na internete a preto je to ešte o toľko viac čudné. Internet nám ponúka toľko možností a vecí, ktoré môžeme robiť, môžeme sa niečo nové naučiť a podobne. Preto týmto chcem zas povedať ľuďom, ktorí sa „nudia“, aby sa pokúsili svoj čas využívať trošku užitočnejšie. Musí tu byť niečo, čo vás baví alebo niečo, čo máte radi. A tak skúste nepremrhať vašim voľným časom teraz, kým ste mladí, pretože potom (že vraj) toho času už toľko nebude. Znova sa dostávam k predchádzajúcej múdrosti, takže namiesto toho, aby som dve tretiny života robil „nič“ tak sa budem nudiť, čo je v podstate to isté( nie úplne).Tak to už von koncom nie.

Ak sa nudíte počas toho, ako sedíte pri počítači, tak je jasné, že to je ten problém. Vstane a začnite robiť niečo iné, skôr ako bude neskoro (lebo dopadnete ako ja  a budete písať blog o tom, čo vás trápi a pritom nič nezmeníte). Verte mi, že tam von je kopa vecí,  ktoré sa dajú robiť a možno čakajú práve na vás, tak sa chopte šance. Teraz seriózne rozmýšľam nad tým, že začnem písať pre nejakú stránku motivačné hlúposti, ale to len tak mimochodom.

Dostávam sa na koniec môjho teplého zamyslenia. Čo som týmto chcel povedať je, že ľudia by sa mali zamyslieť nad tým, že keď niekomu povedia, že robia nič, tak si môžeme veľa vecí domýšľať a to nie je dobré. Bude lepšie, ak poviete „sedím“ alebo „stojím“ alebo najlepšie je, keď poviete, že „čítam“. Vtedy budete niečo robiť a ešte k tomu budete vyzerať múdro, pretože veľa ľudí nevyužíva túto našu skvelú ľudskú vlastnosť.

A druhá myšlienka má ľuďom rozjasniť myseľ, aby si uvedomili, že ak sa nudia, tak by to mali zmeniť. Ja sám v poslednej dobe podlieham nuda (čisto z mojej lenivost) a aj preto som toto napísal, aby som hlavne sám seba prinútil k zmene. Dúfam, že sa vám môj príspevok páčil a ak máte nejaké otázky, postrehy alebo pripomienky, tak sa vyjadrite v komentárch.

Legíny…hmmmm. Koho napadlo vymyslieť túto diabolskú vec. Mužské oči nevedia, kde sa majú pozerať, pretože ich niečo núti skloniť zrak. Otázkou je, prečo si ženy obliekajú legíny a vôbec, prečo si ženy obliekajú veci, ktoré nútia chlapa pozerať sa na miesta, kde sa nepatrí? Jasné, že sme prasce, ale nie vlastným zavinením. Žena, ktorá si oblečie legíny, vie, čo to prinesie a predsa v nich vyjde von. Prečo ? Dnešná téma je takpovediac groteskou, no je to problém, ktorý aj z dobrákov niekedy spraví úchylákov.

Dajme niečo zo života, aby sa nepovedalo.  Sme síce ešte mladí, no to je jedno. S kamarátom kráčame po chodbe a povedzme si úprimne, bez najväčšej hanby sa kamarátove oči zamerajú na dievča v legínach. Samozrejme, že nebude mlčať a povie: „Sleduj!!“  Preruší moje hlboké zamyslenie a reflexívne sa pozriem.  Poviete si, že sme úchylní, ale väčšina chlapov na našom mieste by urobila to isté. A vysvetlenie je jednoduché. Dievča pred nami malo geniálnu postavu a jej…ženské tvary boli naozaj skvostné. Dievča, ktoré by sa s týmto pochváliť nemohla, by si legíny asi neoblieklo. Teda, nestáva sa to často. A ak aj hej, tak si vážne všímam len tie „skvostné“.  Keby dievča pred nami zistilo, že sme sa na ňu pozerali, bola by pobúrená ? Určite áno, ale len navonok (to je môj názor), pretože každá rozumná žena vie, ako chlapi zmýšľajú a ak nie, tak aspoň je všeobecne známe, že sme prasce a preto by som nechápal jej pobúrenie .

Je to proste tak, že dievča, ktoré má dobrú postavu a dá si legíny, tak to robí asi preto, aby to ukázala. A komu to asi bude ukazovať? Nebodaj svojim kamarátkam. Už vidím, ako sa stretnú a dievča v legínoch povie:  „Sleduj aký mám super zadok.“  Neviem síce, ako ženy zmýšľajú, no toto určite nerobia. Čiže ostáva len jediná možnosť a to je, že sa chce ukázať mužom a chce týmto spôsobom pôsobiť atraktívne.  Áno, je mi jasné, že keď si už proste nemá dievča čo obliecť, tak si dá legíny. Ale tak ja by som si nedal obtiahnuté tričko, keby som nemal vypracované telo a preto považujem legíny za oblečenie , ktoré v sebe vždy skrýva nejakú pointu. A mám to aj potvrdené, čiže môj názor sa len tak ľahko nezmení.

A čo vlastne chcem týmto článkom povedať ? Dve veci. Prvou je, že žena ktorá si dá legíny, tak to nerobí preto, žeby sa nudila, ale všetko to má nejaký význam. Druhou je, že by ženy nemuseli mužov nazývať úchylákmi len preto, že sa pozreli na ich zadnú časť tela, ktorá dokonale vyniká práve, keď majú oblečené legíny. Nejdem to zvaľovať na ženy, veď samozrejme, že keby mali muži väčšiu úctu k ženám a mravným zásadám, tak sa proste nepozrú. Ale muž sa chce pozrieť a žena chce, aby sa muž pozrel (neberte to doslova, pretože táto veta je celkom hlúpa) .

Venované všetkým ženám, ktoré si aspoň raz obliekli legíny pre skrytý dôvod. PS: Ja viem, že legíny sú pohodlné…sám jedny nosím a nedám na ne dopustiť (sú to síce termo a hrám v nich futbal, no nebola mi v nich zima a to bolo vonku -17°)

Tak som si teda na seba ušil riadnu búdu, no sľúbil som, že to napíšem, tak teda tu to máme. Čo to je láska ? Bojím sa odpovedať. Netuším, neviem, nemám poňatia. A ako by som aj mohol vedieť, keď s ňou nemám žiadne skúsenosti. Samozrejme, že sa bavíme o láske, ktorá dokáže zlomiť srdce a nie láske medzi priateľmi alebo rodinou (to je tá, ktorú občas berieme ako samozrejmosť ).

Ale ak neviem, čo to je láska, tak ako zistím, že niekoho milujem? To je otázka, na ktorú sa chcem zamerať.  V podstate si budem protirečiť, ale každý musí vedieť, čo je to láska, no nie ? Veď to je asi nejaký pocit, ktorý nie je možné potlačiť alebo nejaká myšlienka, ktorá oblapí celú myseľ a nikdy ju nepustí. Teda aspoň si to tak predstavujem. Lásku ako takú som asi ešte nezažil a aj keď sa mi v hlave často zjavovala myšlienka, že  čo ak to je láska, hneď som ju potlačil. Nie je totiž možné, aby som v mojom veku poznal pravú lásku. Na to som moc naivný a hlúpy . Ale tak pozrime sa na nejaké príklady, ktoré by mohli pripomínať lásku, no je to niečo iné.

Kráčam po ulici a v tom  oproti mne ide krásne dievča, ktoré nepoznám. Padne mi do oka a tak sa pri nej pristavím, prehodíme  pár slov a ani neviem  ako, a pozvem ju von . To, čo sa ma k tomu priviedlo, bola láska ? Isto nie. Veriť na lásku na prvý pohľad je ako veriť, že budem zarábať peniaze bez toho, aby som pohol prstom. Je to možné, ale šanca je tam naozaj nízka.

Toto bol len príklad, ktorý ma práve napadol a podstata je v tom, že lásku asi nie je možné získať bez toho, aby sme preto niečo spravili. Niečo, čo normálne nerobíme (ďalšie prirovnanie za 5..4..3..2..1..0..). Láska by sa dala prirovnať k futbalovému zápasu, v ktorom ste sa rozhodli, že budete hrať bez brankára, čiže bez niekoho, kto vám kryje chrbát.  Jediná možnosť je priamy útok a dúfať, že súper z protiútoku netrafí vašu prázdnu bránu. Musím sa spoľahnúť len na seba a na súpera. Je to len medzi nami dvoma.  Poviete si, že bez brankára sa nedá vyhrať. Ale o tom je asi láska. Urobiť niečo, čo sa vlastne nedá urobiť. Zmeniť nemožné na možné.

Ale vrátim sa k mojej otázke na začiatku. Ako zistím, že to čo cítim, je láska ? To je to, čo by som chcel vedieť, pretože často sa stáva, že si ľudia pomýlia lásku so zaľúbením, čo vraj nie je to isté. Môj názor je, že zaľúbenie je začiatok lásky. Človek by mal byť zaľúbený pred tým, ako začne naozaj milovať.

Každý už asi bol zaľúbený.  Budem  pokračovať v písaní v ja osobe a preto sa využijem ako príklad. Zaľúbenosť je asi niečo v zmysle, že sa pozriem na osobu, do ktorej som zaľúbený a vidím na nej len to dobré. Teda vidím všetko, no aj to, čo je podľa ostatných zlé, je pre mňa to najkrajšie na svete. Keď sa na mňa daná osoba pozrie, srdce mi začne biť ako keby mi chcelo preraziť hrudný kôš, no je to len pocit. Naše pohľady sa stretnú a jediné, na čo sa v tom momente zmôžem je úsmev, ktorý ani neviem, ako vyzerá, no je mi to jedno. Ale to nie je všetko. Prídem domov a idem sa učiť. Lenže tu je ďalší problém. Moja hlava sa nechce učiť, pretože stále myslí na danú osobu a nech sa človek akokoľvek snaží, nie a nie ju dostať z hlavy. A nie len pri učení. Pri každej činnosti, ktorú robím. Či ide o športovanie alebo spánok. A pri ňom to je najhoršie, lebo ešte aj moje sny sa nezaobídu bez toho, aby sa tam tá osoba objavila. Myslím na ňu, túžim po nej, chcem s ňou stráviť každý okamžik svojho života. Toto by mala byť zaľúbenosť. A ak v tom nie je ani kúsok lásky, tak sa znova budem opakovať, ale ja fakt neviem, čo je láska…

Najhoršie na všetkom je, že ak je človek zaľúbený, tak z toho nemusí vzísť láska. Zaľúbenosť pominie a prvá otázka, ktorá ma napadne je „Čo sa mi to stalo?“. Alebo ten horší prípad je,  keď (znova radšej použijem prirovnanie) človek hrá zápas a zistí, že súper určite vyhrá alebo že sa hrá len priateľský zápas, prípadne súper radšej ani nepríde a tak sa zápas zruší. Vo futbale by to síce znamenalo kontumáciu a tým víťazstvo, no v láske to tak nie je.

No stále sa tu mocem okolo horúcej kaše a čo takto vyskúšať, ako chutí.  Skúsim opísať to, ako si predstavujem lásku . Takže určite na to musíme byť dvaja, pretože keby som v tom bol sám, tak by to nedopadlo najlepšie. Dievča, ktorá by som miloval nebudem opisovať, pretože v láske určte nejde o vzhľad. Určite by sme sa mali mať radi a čas, ktorý by sme spolu trávili, by nás mal napĺňať šťastím. Naše záujmy nemusia byť rovnaké, no určite by sme sa mali zaujímať o to, čo zaujíma toho druhého a isté záujmy by sme mohli mať spoločné (zložitá veta). To preto, aby sme sa spolu nenudili. Taktiež od lásky očakávam, že sa budeme navzájom podporovať a pomáhať si. Hlavné je však, aby sme si nezačali liezť na nervy a preto by sme sa navzájom mali poznať a zlé vlastnosti toho druhého ignorovať alebo ešte lepšie, naučiť sa s nimi žiť. Láska by nemala byť utrpením, ale radosťou. Pre dievča, ktoré by som miloval, by som spravil všetko na svete. Teda ak by to bola ozajstná láska. Urobil by som všetko, čo by ju spravilo šťastnou a priznám sa, že by mi asi bolo jedno, keby ona nerobila to isté. Síce by ma to mrzelo, ale čo….veď je to láska, nie ? A asi ešte jedna vec. V láske človek nesmie byť sebecký. To viem isto.

Moja predstava o láske môže byť skreslená,  ale berte na vedomie, že je to len moja predstava. Nie je to niečo, čo žijem alebo som žil. Možno keď niečo podobné zažijem, tak zmením názor. No ale zhrňme si to, čo som vlastne napísal. Na začiatku sa pýtam, čo je to láska. Mám o nej nejakú predstavu, no či je to pravá láska, to  sa neodvážim povedať. Taktiež sa pýtam, že ako zistím, že som len zaľúbený alebo že cítim pravú lásku. Na to príde asi každý sám v pravý čas (teda niekedy si to človek uvedomí keď už je neskoro a potom to ľutuje, ale tie záporné stránky lásky sa mi akosi nechcú riešiť).

Na záver len pár múdrosti. Nevyhľadávajte lásku. Nechajte ju prísť samú. Lebo je to ako keby ste vyhľadávali nejakú chorobu, aby ste sa uliali zo školy. Najprv to bude vyzerať ako nevinná zábavka, no môže sa to zmeniť na tú najhoršiu chorobu, ktorá vám môže ublížiť. Nesnažte sa lásku potlačiť, pretože to nie je vôbec jednoduché a ak sa vám to aj podarí, tak môžete raniť seba a v horšom prípade niekoho iného (nebuďme sebci). A taktiež, ak niekoho milujete (alebo ste aspoň zaľúbení), určite to stojí za to bojovať až pokým nedostanete znamenie, ktoré vám povie „Takto to už ďalej nepôjde“ (to neznamená, že keď vás dotyčná osoba 4x odmietne, tak sa na to vykašlete…pekne si počkáte, pokým vás neodmietne aj 5x -_-). A posledná rada. Ak vám niekedy dievča povie „bude lepšie, ak budeme len kamaráti“ tak to tak nikdy nebude, to vie každý. Ale má zmysel tlačiť ju do niečoho, keď jej city sú iné ako vaše ? Určite nie. A preto buď na ňu čo najskôr zabudnite, alebo sa tváre ako kamarát a trpte vo svojom vnútri tú najhoršiu stránku lásky.

Viem, že som tu popísal dosť hlúposti, ale čo už. Smejte sa mi, nenáviďte ma, ohovárajte ma…whatever. Ale hlavne sa na to pozrite troška iným spôsobom a zamyslite sa nad tým, ako si vy predstavujte lásku. Pripomienky, vtipy, narážky, urážky, názory a iné srandy napíšte dole do komentárov. Každá reakcia ma poteší. A ak máte nejaké otázky na mňa alebo ak chcete, aby so nejaké „teplé zamyslenie“ ešte pridal, taktiež napíše a ja to rád doplním.

Pozeráme sa do zrkadla, obdivujeme svoju krásu, prípadne hľadáme veci, ktoré by sme zmenili. Rovnako je to so správaním. To, ako sa správame by mal byť presný odraz toho, akí sme. Naše správanie ukazuje našu dobrú stránku, no taktiež poukazuje na naše chyby. No je však ľahšie zmeniť vonkajšiu podobu, ako vnútornú. Tomu, akí sme, sa nedá vyhnúť mihnutím oka. Musíme mať silnú vôľu a mali by sme presne vedieť, čo chceme zmeniť. Jedinou výhodou je, že kým vonkajšiu časť len tak ľahko nezakryjeme, tak tú vnútornú zas naopak. Môžeme sa pretvarovať, že sme iný ako sme naozaj. Nie je to správne, no niekedy je to vhodné. Niektorí si však na to zvyknú a už sa nedokážu dosať zo svojej vlastnej falošnosti a ľudia, ktorí poznajú ich pravú tvár, ich začnú nenávidieť a odcudzovať. Je lepšie pomaly pracovať na svojich chybách, ako ich všetky naraz ukrývať pred svetom, lebo keď sa táto skrýša raz odhalí, už niet cesty späť a len ťažko sa z toho dokážeme spamätať.   Nezáleží na tom, ako vyzeráme, pretože to nie je podstatné. Najdôležitejším znakom človeka je jeho správanie. Z neho sa dá najlepšie vyčítať, aký človek naozaj je a je len na nás, čo dovolíme ostatným, aby z nás prečítali.

Je to len kratučká úvaha, no skrýva v sebe viac, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Skúste sa zamyslieť a povedať svoj názor, prípadne nejakú skúsenosť alebo niečo, čo súvisí s témou.

Žijeme len raz a preto treba vyskúšať všetko. Ale je to naozaj tak ? Mladí adolescenti často robia chyby práve pre toto ich obľúbené heslo. Je im jedno, čo ich to bude stáť a až neskôr zistia, že neurobili dobre a začnú to ľutovať. Väčšinou je už však príliš neskoro. Zato človek, ktorý už niečo prežil, vie kde má medze a preto sa chybám viac menej vyhýba. No takýto obozretný život sa môže stať nudným a postupom času sa z neho vytvaruje otravný stereotyp.

V puberte si mnohí určia svoje ciele a snažia sa splniť svoje sny. Je to správne a hlavne veľmi dôležité, lebo bez ambícií by sme sa ďaleko nedostali. No tínedžeri alebo tí nezrelí sa nechajú ľahko zviesť z cesty za svojimi snami a stačí len malé zlyhanie a vzdávajú sa. To je príčinou, prečo začnú robiť hlúposti, búriť sa proti spoločnosti alebo chcú na seba čo najviac upozorniť. Je mnoho spôsobov, ktoré hraničia s dobrými mravmi, no taktiež sú aj výnimky, ktoré sa do povedomia dostanú naozaj úctyhodným spôsobom.

No otázkou je, že či im to vážne stojí zato, aby sa snažili robiť veľké veci len kvôli tomu, aby  o sebe dali vedieť.  Často sa stretávajú s nesúhlasom svojho okolia, vlastní rodičia ich nepodporia a oni strácajú všetku nádej.  Je to preto, lebo ich priority sa v budúcnosti stanú absolútne nepodstatné. Veď keď budú mať rodinu, tak až vtedy pochopia, čo sú to pravé problémy. V mladosti riešia úplné somariny typu musím si nájsť frajera alebo frajerku, naši mi zas nedali peniaze, tá škola ma neustále ničí a ja som už unavený. Sú to abstraktné problémy. Taktiež nezáleží na tom, že ti vaši nedali peniaze, veď predsa oni najlepšie vedia, čo potrebuješ kúpiť a ak náhodou nie, stačí sa s nimi o tom porozprávať. A škola niektorým možno teraz pripadá zbytočná, nudná a nepotrebná, veď aj Bill Gates  má len strednú. No na svete je sedem miliárd ľudí a aká je šanca, že práve ja budem mať také šťastie ako tento slávny pán? Nebudem si klamať, nie veľká a preto sa radšej budem učiť. Nebudem možno úspešný miliardár, no aspoň budem mať vzdelanie a prácu, ktorou uživím seba, prípadne celú rodinu.

A tu sa dostávame k tým, ktorí už zistili, čo je v živote naozaj dôležité. Mať zdravú a šťastnú rodinu, ktorá je stále pri tebe, to je to, o čo by sa mal každý snažiť, lebo to je zárukou toho, že sme úspešní. Do istej miery záleží aj na peniazoch, ale nesmieme všetko zakladať práve na nich, aby sa náš svet nezrútil ako domček z karát a to len preto, lebo sme bez peňazí. No byť zabezpečený je predsa len lepšie, ako vychovávať desať detí a byť bez práce.  V takomto prípade sa aj z najväčších optimistov stávajú utrápení ľudia.

Mladí sa často sťažujú, že im dospelí nerozumejú a to nie je pravda. Aj naši rodičia boli niekedy takí ako my a mali podobné ak nie rovnaké problémy ako my a až v dospelosti si uvedomili, akí boli hlúpi a paranoidní. Podľa môjho názoru je veľmi dôležité pochopiť, že nezáleží na tom, ako vyzeráme, ale skôr na tom, akí sme. Jasne, všetci o tom vedia, ale nikto si neprizná, že sa tým neriadi. Treba sa tešiť z maličkostí, lebo príde obdobie, keď sa nám veľké veci budú schválne vyhýbať a my si budeme myslieť, že nás opustilo šťastie. Ja som však optimista a  viem, že šťastie je všade okolo nás, len ho treba objaviť a brať ho také, aké je . Nie vždy je také, aké si ho predstavujeme.

Myslím si, že znakom nezrelého človeka je robiť aj z malých vecí veľké a znakom zrelého človeka je byť stále nad vecou. Keď sa pozriem okolo seba, niekedy mi unikajú tie podstatné veci.  Snažím sa dosiahnuť veci, ktoré len malou mierou ovplyvnia môj život v budúcnosti. Nikdy by som o sebe netvrdil, že som zrelý, veď mám len šestnásť rokov. Je ešte veľa vecí, ktoré musím zažiť, aby som naozaj zistil, na čom vlastne záleží.

Idete si ľahnúť do postele. Zavriete oči, no nedokážete zaspať a tak myslíte na rôzne hlúposti, najčastejšie na to, čo ste robili cez deň alebo proste na niečo, čo vám pomôže zaspať. Konečne to príde a vy sa ponárate do spánku, ktorý nech je akýkoľvek, určite bude príjemný. Teda vo väčšine prípadov to tak je, no nie vždy. Ale to nie je podstatné.

Podstatné je, že občas nás naše podvedomie zavedie do sveta snov, do sveta, v ktorom je všetko postavené na hlavu. Sny môžu byť rôzne, buď príjemné,  nepochopiteľné alebo nočné mory. Taktiež ich každý chápe inak. Buď im nekladie žiadnu váhu alebo sa nimi riadi a verí, že sa stanú skutočnosťou. Ja by som sa zaradil medzi toho, ktorý snom nekládol žiadnu váhu  až kým sa nestalo zopár udalostí, o ktorých sa mi predtým snívalo. Jasné, že som v sne nevidel všetko úplne presne tak, ako sa to neskôr stalo.No podstata a okolnosti boli až neuveriteľne rovnaké.

Poviete si, že to nemôže byť pravda, že sa jedná o čistú náhodu. Tiež som si to myslel, kým sa to nestalo viac krát. Samozrejme, že neverím v to, že sa každý môj sen raz stane skutočnosťou, no občas sa nad snami zamyslím a skúsim z nich niečo získať. A to sa mi stalo osudným…

Prišiel jeden sen, ktorý nijako nesúvisel s tým, na čo som pred spánkom myslel. Nezáleží na tom, o čom sa mi snívalo. Ide o to, že aké to malo následky. Budem trošku preháňať, no môj život sa začal pomaly meniť a ja som si začal uvedomovať niektoré veci, ktoré som pred tým nevidel. Snažil som sa tomu vyhnúť, ale nešlo to. Taktiež som na všetko chcel zabudnúť, no to bolo ešte ťažšie. A tak som si povedal, že sa skúsim tomu snu prispôsobiť. Pomyslíte si, že to je totálne hlúposť, prispôsobiť sa snu, a zatiaľ nemôžem robiť nič iné, len súhlasiť. To, čo vo sne vyzeralo ako jasná vec, sa v skutočnosti odohralo úplne inak. Neviem, ako sa to teraz všetko bude vyvíjať, no dúfam, že som spravil správnu vec, aj keď hlúpu. Čo som sa však naučil je, že je takmer nemožné vyberať, ktorý sen sa stane a ktorý nestane skutočnosťou. Musí to prísť samo, ako keď v hrozne suchom lete ľudia prosia o dážď. Nie je možné ho privolať, musia počkať, kým príde sám.

Trocha odbočujem, ale podstata je takmer rovnaká . Čo som však nespomenul je, že väčšinou sa mi snívalo o veciach, po ktorých som veľmi túžil a tie sa splnili. A vôbec som netúžil po tomto sne, pretože bolo absolútne absurdné, aby sa stal skutočnosťou.

Teraz som však urobil dosť vecí nato, aby sa ten sen stal skutočnosťou a aj keď neviem, ako som blízko, uvedomil som si, že je jedno, aký je váš sen, pretože ak sa vám bude zdať nemožné zrealizovať ho, urobte všetko kvôli tomu, aby ste sa aspoň kúsok priblížili k tomu, po čom túžite. A nemyslím tie sny, ktoré sa vám snívajú, ale tie, ktoré máte v hlave už od malička.

Prezidentom Slovenskej Republiky je už nejaký čas Ivan GašparX.. Kandidoval už dva krát a preto žiaľbohu, a možno je to aj chvalabohu, že žiaľbohu už tretí krát naším prezidentom chvalabohu nebude. V televízii alebo v iných médiach často stretávame túto politickú bábku, tohto šaša, gašparka. Je len otázkou času, kým zo seba dostane niečo vtipné a nám neostáva nič iné, len sa smiať. No tí racionálne mysliaci si položia otázku:”Tak toto je náš prezident? Hlava štátu, ktorá nás má reprezentovať vo svete?” Odpovedzte si sami. Niečo tu je zle. Ako sa takýto ľudia vôbec môžu dostať do politiky a zotrvať tam tak dlho (povedzme, že stál už pri vzniku Slovenskej Republiky v roku 1993; viac do minulosti sa nemá zatiaľ zmysel vracať).

Internet je v dnešných dňoch plný rôznych článkov o našom prezidentovi. Či už petícia proti jeho odvolaniu, ktorá sa objavila na Facebooku, alebo zoznam jeho najvtipnejších výrokov za posledné roky, no našli sa aj serióznejšie a to na tému: “Prečo nechce vymenovať  Jozefa Č na post generálneho prokurátora”(resp. prečo porušuje Ústavu SR). Jednu vec majú všetky tieto články spoločnú  a to je dôkaz toho, že náš pán prezident niekedy ani nevie, čo hovorí alebo robí. Tak prečo vôbec kandidoval na post prezidenta hlavy štátu, keď je to také náročné a viditeľne to nezvláda ? Nikto nevie.

Keď som bol mladší, priznám sa, že som mal nášho prezidenta celkom rád. Vtedy som ešte nevnímal slovenskú politiku tak ako teraz a asi som patril k analfabetom, a preto mi nevadilo, že starý ujo s knírkom  šéfuje (na oko) nášmu štátu. Bol mi dokonca sympatický, hlavne kvôli jeho pokojnému hlasu. Síce aj teraz, keď sa zo mňa pomaly stáva človek, ktorému je všetko jedno a zároveň by rád niečo zmenil, beriem prezidenta ako to “lepšie” v našej politike, možno už konečne nastal čas niečo zmeniť.

Ktorý z našich politikov by sa však hodil na post prezidenta ? Ak by bol Gašpar ideálnym prezidentom, tak by som si dovolil povedať, že na jeho úrovni tu máme veľa kandidátov. No ak by to mal byť človek, ktorý zastupuje Slovensko na tých najvyšších miestach, hlava nášho štátu, ktorá robí tie najdôležitejšie rozhodnutia (pomerne), tak ma teraz nenapadne žiadne meno (čo je dosť smutné, keďže tých politikov máme hodne).

Pána prezidenta a jeho vyjadrenia sledujem už asi 400 dní, čo je skoro jeden celý rok, a nebudem mu len krivdiť. Pre náš štát určite spravil dosť dobrých vecí a taktiež mu nemôžeme zazlievať jeho zlé rozhodnutia. Veď aj pán Major sa niekedy utne. Vždy, keď sa človek pozerá na to zlé, musí sa pozrieť aj na to dobré. A troška objektivity nikdy neuškodí. Ja nechcem situáciu okolo pána prezidenta akulovať, ale skôr ju upokojiť.Myslím si, že pravda je niekde uprostred. Pán prezident koná zle a mal by si to priznať, a preto je petícia voči jeho odvolaniu na správnom mieste. Len potom si kladiem otázku, že či len tí, čo ho chcú zosadiť, nechcú dosadiť niekoho svojho, ktorý im bude hrať do kariet. Myslím si, že viem kam tí všetci sledujú. Na Slovensku to vždy bolo, je aj bude (ak sa ľuďom nepodarí získať späť základné morálne hodnoty) o peniazoch a len dúfajme, že tá radosť, ktorá teraz prevláda v našej politike sa nezmení na inú radosť. Na smútok. 

Viem, že o našim blogu zatiaľ  vedia traja ľudia a číta ho asi len jeden, čo je presne o polovicu menej. No na záver by som vám chcel niečo odkázať, drahí čitatelia. Používajte google aj na iné veci ako rozhovory cez internet (niekto predpovedal budúcnosť, iluminát akýsi ), podporuje Organizáciu spojených nádorov a na koniec mám pre vás už len dve slová: Milujte môj blog.(Všetky postavy v tomto príspevku sú vymyslené a akákoľvek podobnosť je čisto náhodná a prakticky nereálna.)

Čo môže vedieť 16 ročný chalan o korupcii? Nie je toho veľa. Nie som však slepý a vidím, čo sa deje v našom štáte a preto sa budem zaoberať hlavne tým. Z niečoho, o čom sa ľudia niekedy báli rozprávať sa teraz stala úplne normálna, bežná vec, bez ktorej by štát ani nemohol “fungovať”. Fungovať dávam do úvodzoviek, lebo to nie je správne poňatie slove fungovať. Štát ako taký tu má byť pre ľudí a nie ľudia preň.  A keď je o štáte známe, že v ňom vládne korupcia, človeku sa až hnusí dávať nejaké peniaze do krajiny, v ktorej žije. Všetky postrehy a myšlienky píšem na úrovni amatéra.

  Na Slovensku je známych mnoho korupčných prípadov a podvodov s tým podobných. Pozrime sa napríklad na predražený zimný štadión Ondreja Nepelu, ktorý stál dohromady už 86,9 milióna eur, čo je dosť veľa. Za toľké peniaze by sa dali určite postaviť aj dva štadióny. No nie na Slovensku. Tu sa musí dať polovica peňazí jedincom, ktorí nikdy nemajú dosť. Taktiež tu máme tunel Branisko, ktorého cena sa stále zvyšovala (nepochopiteľne). Celková cena bola 8,5 mld. SKK (pôvodný predpoklad: 6 mld. SKK; nechce sa mi to dávať na €, pretože je to už starý prípad a je lepšie nechať koruny, aby sme sa vrátili s dobou). Ide len o to, že ten tunel bol neskutočne predražený a nechápem, ako to vtedajšej vláde mohlo prejsť.

Nechcem rozpisovať tieto škandály, keď o nich bližšie veľa povedať neviem. Sú tu však aj ďalšie, ako napríklad “Gorila” alebo “Sasanka”. Tie sú teraz viac “v móde”, keďže na povrch vyplávali len nedávno(dobre, bolo to dva roky dozadu). Gorila sama o sebe nie je len korupčná kauza. Je to politický škandál, ktorý otriasol celým Slovenskom a konečne prinútil ľudí ísť do ulíc, aj keď bez väčšieho efektu. Ľudia to proste ignorujú a je im jedno, čo sa s našim štátom deje. Na to, aby sme lepšie pochopili, čo to Gorila je, treba sa o to viac zaujímať a možno by pomohlo prečítať si knihu “Gorila” od  Toma Nicholsona, ktorý sa podobným veciam venuje už nejaký ten čas. Nečudujem sa však, že Slovensko je na 66. mieste zo 183 hodnotených krajín vo vnímaní korupcie. Je dokonca 5. najhoršie zo štátov Európskej únie. To svedčí o o tom, ako sme na tom zle.

Aký ma dopad korupcia na nás ? Pojem korupcia pochádza z latinského„currumpere“ a znamená v preklade „skaziť“. Slovo„skaziť“ je naozaj výstižným vyjadrením tohto javu v spoločnosti. Korupcia dokáže skaziť všeobecný záujem v prospech určitej skupiny, či jednotlivca. Korupcia ovplyvňuje spoločenskú mienku o politike, dokáže skaziť dobré meno a morálku. Kazí imidž nášho štátu a je jedným z dôvodov, prečo na Slovensku nemáme peniaze. Zahraniční investori nechcú s nami spolupracovať práve preto, lebo sme známi tým, že je u nás rozšírená korupcia.

Korupcia ako taká, môže byť chápaná taktiež  v zmysle, keď niekoho uprednostňujeme. Napríklad, ak dáme prednosť nášmu kamarátovi, ktorý síce nemá prax, no máme ho radi, pre vysoko kvalifikovaným pracovníkom, ktorého však nepoznáme. Taktiež keď niekomu pomáhame len preto, že od neho očakávame, že nám to raz splatí. Morálne hodnoty v spoločnosti upadajú a ľudia za všetkým hľadajú zisk. No nečudujem sa im. Aj keď si to nechceme priznať, na Slovensko pomaly ale isto prichádza chudoba. Neskutočne veľa ľudí len bojuje o to, aby mohli uživiť svoju rodinu a je im jedno, ako sa k finančným alebo iným prostriedkom dostanú. Ja sám by som na ich mieste robil to isté, no som ešte mladý a moja rodina nanešťastie (alebo našťastie) žije až moc počestne. Chudoba je ako stvorená pre korupciu. V krajinách, o ktorých je známe, že sú chudobné, je taktiež známe, že je tam vysoký stupeň korupcie.

Myslím, že korupcia je obrovský problém demokracie. Demokracia ako taká ku nám, žiaľ bohu, ešte nedorazila. Prečo ? Ľudia majú právo povedať svoj názor, no oni to práve nevyužívajú a neprejavujú ani najmenší záujem o to, aby sa niečo zmenilo (maximálne sa dokážu neustále sťažovať, ako zle sa im žije, ale popritom nespravia nič pre to, aby sa mali lepšie). O korupčných škandáloch sa vie už roky no až minulý rok (2012) som zazrel prvé náznaky toho, že sa Slováci aspoň pokúsili niečo zmeniť. No naša vláda si za tých 20 rokov existencie nášho štátu zvykla, že si môže robiť čo chce a preto boli protesty rýchlo potlačené (tiež vďaka korupcii).

V dnešnom svete sa dá všetko riešiť peniazmi. Človek, ktorý ma peniaze, má moc. Bez peňazí ste nikto. Bohužiaľ je to tak, a ja sa len bojím, že tomu v budúcnosti tiež podľahnem. Veď za peniaze si už môžete kúpiť vážne všetko.

Zatiaľ najväčšia korupčná kauza na Slovensku

Tento príspevok vznikol na základe jedného krúžku, na ktorom sa zúčastňujem a preto sa chcem poďakovať môjmu triednemu učiteľovi, ktorý ma inšpiroval a uviedol mnohé veci na pravú mieru. Taktiež sa chcem poďakovať spolužiačke, ktorá ma naviedla nato, aby som o korupcii niečo napísal (viem, že to nie je bohviečo, no hádam ti to pomôže). Veľa informácii a myšlienok som čerpal z internetu a akákoľvek podobnosť nemusí byť čisto náhodná, no nekopíroval som nič, všetko som sa snažil písať svojimi slovami.