Kategória: Myšlienky a názory

Dnes som si pre vás pripravil článok o amputovaných končatinách, čiže nič vhodné pre slabšie povahy.
Lekárov už po stáročia otravujú neplnokončatinoví pacienti s tým, že aj keď prišli o nohu, ruku, alebo inú časť tela, ju síce technicky nemajú, ale aj napriek tomu ju cítia (bolieva ich, šteklí ich…). Správa sa tak ako keby tam stále bola.

Možno vás napadlo že to spôsobujú nervové zakončenia blízko odrezanej časti. Sú podráždené, tak vysielajú hlúposti do mozgu. Lekárov to samozrejme napadlo tiež, a tak ešte raz odborne amputovali končatinu. Lenže “fantóm” nezmizol.

Takže prečo vlastne ľudia cítia aj tie končatiny, ktoré nemajú?

Je to výborná otázka nie len pre pacientov po amputácii, ale aj pre nás ktorí máme končatín tak akurát.
Štúdiu fantómových končatín sa azda najviac venoval Vilayanur Subramanian Ramachandran. Meno má síce čudné, ale podľa časopisu Time sa s ním oplatí kamarátiť, pretože patrí medzi 100 najvplyvnejších ľudí na svete. Experimentoval s jedným svojim pacientom-Viktorom, ktorý mal od lakťa amputovanú ruku. Ramachandran zobral vatovú tyčinku a pichal Viktora do rôznych častí jeho tela a pýtal sa čo cíti. Najčudnejšie bolo keď ho pichal do ľavej časti tváre. Tam totiž Viktor pocítil ako by ho niekto pichal do ruky (obrázok vpravo). Každý kúsok ruky sa ozval v inej časti tváre. Ale prečo sa to tak deje?

Mozog spracováva podnety z tela v tzv. postcentrálnom gyruse. Každý kúsok tohto gyrusu reprezentuje inú časť tela (obrázok sa vám zobrazí po kliknutí sem).

Ako môžte vidieť na obrázku, časti gyrusu, ktoré vnímajú podnety z končekov prstov sa nachádzajú hneď pri tých, ktoré vnímajú podnety z tváre. Ale čo sa teda stane keď človek príde o ruku?

Mozog sa s tým jednoducho nevie zmieriť. Nechá pracovať aj tie časti gyrusu, ktoré už nepotrebuje. Však ruka možno ráno dorastie. Lenže ona nedorastie. A unudené neuróny počúvajú čo sa deje v ich okolí. Počúvajú až tak, že pichnutie do líca si vysvetlia ako pichnutie do ruky, aj keď ruka je už dávno v nebíčku.

Aby sme ešte viac potvrdili túto teóriu tak sa pozrime na iné časti tela, ktoré spolu v postcentrálnom gyruse susedia. Tak napríklad časť ktorá vníma chodidlo je hneď vedľa časti ktorá vníma…  …áno, penis. Takže keď najbližšie uvidíte nejakého piráta, skúste ho poštekliť na penise, a on si skutočne bude cítiť nohu. Asi vás neprekvapím keď vám poviem že vedci to naozaj skúšali. Šteklili penisy, a všetkých to potešilo. Dokonca aj tie amputované chodidlá.

Dá sa “fantómovej končatiny” zbaviť?

Jasné že dá. Po stáročiach sa našla jedna metóda, ktorá je tak jednoduchá až je to geniálne. Postačí na to obyčajné zrkadlo. Na tento spôsob prišiel, už spomínaný, Ramachandran. Treba nastaviť zrkadlo tak, aby sa v ňom odrážala zdravá ruka a na chvíľu sa tvárila pre mozog ako duplikovaná. Po pár týždňoch pravidelného klamania mozgu najskôr ustúpia bolesti a nakoniec zmizne aj celá ruka. Prečo je to tak bohužiaľ nevieme. Ramachandran si myslí, že je to tým, že sa do mozgu dostalo naraz toľko protichodných informácií, až sa to radšej vykašlal, a definitívne sa zmieril s amputáciou.

Myslím, že ešte pár rokov potrvá, kým nám vedci/lekári povedia prečo je to presne tak. Ja teda navrhujem takýto plán- stretnime sa tu aj pri ďalšom článku a pobavíme sa o ďalšej sado-masochystickej téme.

A máme tu nový level. Po TNT, atómovej bombe a vodíkovej pume, prichádza na rad kobaltová bomba. Ide o vodíkovú bombu, ktorá vo svojom obale obsahuje nie len urán, ale aj kobalt, ktorý v dôsledku zrážok s neutrónmi dlhodobo zamorí pôdu. Možno si poviete že v tejto dobe sa bômb už nemusíme báť. Však ich zostrelia ešte pred tým ako dopadnú. V prípade tejto bomby to tak nie je. Vlastne výhodnejšie je ju nechať spadnúť ako zostreliť vo vzduchu.

Dôsledky takejto bomby sú naozaj ničivé. Však posúďte sami:

Biologické zničenie pristoru cca 1 000 až 3 000 km2
Po 5 rokoch je na území stále 5 Sv za hodinu, po hodinovom pôsobení človek zomrie
Po 53 rokoch je na území 10 mSv za hodinu, smrtiaca dávka 1-5 dní
Po 105 rokoch – 10 μSv za hodinu, dávka je stále 30x vyššia, ako je priemer
Až po približne 142 rokoch je dané územie znovu použiteľné (prebehlo 27 poločasov rozpadu), 1 mSv/rok

Na internete som sa dočítal že vraj jednu takúto hračku vlastní Severná Kórea. Moc tomu síce neverím, ale v dnešnom svete nie je nič nemožné. Ak by ju aj Severná Kórea použila, konečne by boli správy o dačo zaujímavejšie (teda ak by to v správach vôbec bolo).

Ostáva nám len dúfať, že zdravý rozum zvíťazí nad chamtivosťou ľudí, a správy budú také nudné ako doteraz.

Asi sa pýtate čo tým nadpisom myslím. Skrátka, väčšina z nás používa Windows od Microsoftu alebo Macintosh od Applu ako operačný systém na našich počítačoch. A vo vnútri každého takého počítača je malé počítadlo, ktoré pripočítava každú sekundu číslo jedna. Je to spôsob ako vám počítač hovorí čas a dátum. Proste zoberie to číslo a začne ho deliť a deliť, až kým mu nezostanú sekundy, minúty, hodiny, dni, týždne, mesiace a roky.

Robí to od 1.1.1970 a to číslo je uložené v 32 bitoch, takže sa dá povedať že počíta sekundy od 1.1.1970. Kedže je to len 32-bitové číslo, tak samozrejme v jednom momente dôjde. Už sa nebude dať zapísať väčšie číslo. Proste tých 32-bitov na to nestačí, pretože najväčšie číslo, ktoré sa dá zapísať v 32-bitoch je  2 147 483 647. A práve 19.1.2038 3:14:07 je ten moment kedy sa to číslo dosiahne.

Úprimne som zvedavý čo sa po tom momente stane. Osobne si myslím že operačné systému pôjdu do -2 147 483 647 a z tej mínusovej hodnoty budú zase pripočítavať. Ani si neviem predstaviť aké to bude mať následky na banky, letecké spoločnosti a nemocnice. No, nechám sa prekvapiť. Možno sa nájde nejaký šikovný programátor a opraví túto “chybičku” (aj keď to pochybujem).

Ak by vás zaujímalo koľko sekúnd uplynulo od roku 1970 tak som na to urobil jednoduchú skript. Výsledok je:

(to číslo sa mení vždy keď znova načítate stránku).

Je to 2-riadkový skript – nič ťažké.
var ts = Math.round(new Date().getTime() / 1000);
document.write(ts);
V prvom riadku si do premennej “ts” uložím čas. Lenže javascriptový čas je v milisekundách, takže som ho vydelil 1000. No a v druhom riadku prikážem dokumentu aby vypísal premennú “ts”.

Dúfam že som vás týmto príspevkom moc nenudil. Ak ste našli nejakú chybu, alebo vám je niečo nejasné, kľudne sa spýtajte v komentátoch.

Ráno som si listoval náhodné články na wikipedii, a narazil som na zaujímavý optický klam.

Štvorce A a B majú mať rovnaký odtieň. Nedalo mi to, tak som si to prekreslil vo photoshope. Tu je výsledok:

No skrátka wiki neklamala. Je podivuhodné, ako dokáže ľudskú myseľ oklamať obyčajný tieň.

Pred niekoľkými rokmi mestská rada v meste Monza v Taliansku zakázala majiteľom domácich zvierat chovať zlaté rybky (karasy zlaté) v guľatých akváriách. Garant tohto zákona vysvetlil toto opatrenia tým, že je kruté držať rybku v nádobe so zaoblenými stenami, pretože keď rybka hľadí von, má skreslený pohľad na svet (realitu). Ale ako vieme, že práve my máme pravdivý, neskreslený pohľad na realitu? Nemohli by sme aj my sami byť vnútri nejakého veľkého akvária s oblými stenami, ktoré náš výhľad skresľujú ako obrovské šošovky? Obraz sveta zlatej rybky sa síce líši od nášho, ale môžeme si byť istí, že je menej reálny?

Pohľad zlatých rybiek nie je taký istý ako náš vlastný, ale aj tak môžu zlaté rybky ešte stále formulovať vedecké zákony, ktorými sa riadi pohyb predmetov, ktoré pozorujú mimo svojho akvária. Napríklad, rybky by v dôsledku skreslenia voľne pohybujúci predmet, ktorý by sme mi pozorovali ako pohybujúci sa priamočiaro, pozorovali tak, že sa pohybuje po skreslenej dráhe. Bez ohľadu na to by zlaté rybky mohli formulovať vedecké zákony z ich skreslenej vzťažnej sústavy, ktoré by platili vždy, a ktoré by im umožnili robiť predpovede o budúcom pohybe predmetov mimo guľatého akvária. Ich zákony by boli komplikovanejšie ako zákony v našej vzťažnej sústave, ale jednoduchosť je vecou názoru. Ak by rybky naformulovali takúto teóriu, museli by sme prijať ich pohľad ako planý obraz reality.

Známym príkladom rozdielnych obrazov reality je model, ktorý predstavil okolo roku 150 n.l. Ptolemaios, aby opísal pohyb nebeských telies. Zdôvodnoval, prečo je Zem guľatá, bez pohybu, položená v strede vesmíru. Neskôr tomuto názoru verila väčšina gréckych vzdelancov až do čias Aristotela. V Ptolemaiosovej schéme sa planéty a hviezdy pohybovali po komplikovaných dráhach, zahŕňajúc epicykly a deferenty alebo kružnice na kružniciach. Zdalo sa, že tento model je prirodzený, pretože necítime, že sa Zem pod našimi nohami hýbe (s výnimkou zemetrasení alebo okamihov vášne).

Aj keď už vieme, že sa Ptolemaios mýlil, v tej dobe si nikto netrúfol o tom pochybovať. Je nemožné aby sme napríklad cez naše očné buľvy videli svet inak, ako v skutočnosti vyzerá?

Dnešný článok bude pomerne zložitý, a pravdepodobne dosť dlhý, pretože sa budeme zaoberať zložitou témou. Tou témou bude vedomie, ale ako začať? Dlho som nad tým rozmýšľal no potom som sa rozhodol že sa najprv pozrieme na lekársky zákrok zvaný hemisferektómia. Ide o zákrok pri ktorom je pacientovi odobratá polovica mozgu. Väčšinou sa robí u detí do 1 roka – ich mozog je ešte dostatočne tvarovateľný, aby zostávajúca polovica prebrala funkcie tej odobratej. Zákrok sa uskutočňuje u pacientov trpiacich záchvatmi (odobrať polovicu kde záchvat vzniká je jediné riešenie). A týmto sa dostávame k mojej prvej otázke.

Ak dokážem žiť s polovicou mozgu, čo by sa stalo, ak by som do dvoch prázdnych lebiek dal po jednej polovici vašeho mozgu. Kto z nich by ste boli vy? Alebo by vznikli dve rozdielne osobnosti? Poďme sa najprv pozrieť čo tou osobnosťou myslím.

Každá osobnosť má vedomie. Tým myslím že chápe vlastné skúseností, chápe že ich má práve ona a má vlastné myšlienky. Ako vidíte, definícia vedomia je zložitá. Najskôr si uvedomme čo vedomie nie je. Napríklad Ludvik– je to webová stránka kde počítačový program odpovedá na vaše dotazy. Ale len preto že je tak naprogramovaný. Nepovažujeme to za vedomie, pretože mu chýba sebauvedomenie (toto slovo som hľadal 15 minút), nič necíti, nemá žiadny vnútorný život. Je to len program, ktorý odpovedá na moje vstupy.
Viem že ja nie som ako Ludvik. Viem že mám pocity a nechýba mi ani sebauvedomenie. Mám nejaké úmysly. Ako mám ale vedieť že vy tiež?

Ako mám vedieť že každý koho stretnem je ako ja? Ako mám vedieť že to nie sú len ďalší Ludvikovia? Moja otázka je možno dosť filozofická, je ale známa a dôležitá (bola zmienená už v mnohých knihách, ktoré som čítal). Je možné že by existovalo niečo ako “zombie”- vec ktorá sa chová ako normálny človek, ale v skutočnosti nič necíti? Nevie že má vlastné myšlienky? Len automaticky odpovedá ako robot?

Zaujímavé na tejto otázke je, že veda na ňu nepozná odpoveď. Nie je ani jasné, či niekedy tú odpoveď poznať budeme, alebo či aspoň budeme poznať metódu ako sa k nej dopracovať.

Týmto by som ukončil prvú polovicu článku a venoval sa druhej, v ktorej budem rozoberať psychické poruchy vedomia. Ako prvú som vybral Anosognosiu. Bežným príkladom anosognosie je pacient, ktorý stratil schopnosť pohybovať ľavou rukou. Keď má zdvihnúť pravú ruku, povie:”Dobre, hneď.”, a zdvihne ju bez problému. Ale keď má zdvihnúť ľavú ruku povie:”Jasné, žiadny problém.”, lenže s ňou nepohne. Keď sa ho spýtate prečo to neurobil, miesto toho aby priznal že to jednoducho nejde, vymyslí si nejakú výmluvu. Napríklad:”Nechcelo sa mi.”.

Ako druhú psychickú poruchu som vybral Antonov-Babinského syndróm. Táto diagnóza je ešte zvláštnejšia. Pacienti s týmto syndrómom sú slepí. Svoju slepotu ale popierajú. Keď im ukážete dlaň na ktorej máte vystreté 3 prsty, s pýtate sa ich koľko prstov ukazujete, skúsia hádať. Ak sa netrafia, vysvetlia svoju nepresnosť nejakou výmyslom. Napríklad:”Nemám okuliare.”. Pacienti s touto chorobou sú často obeťami mŕtvice. Spojenie medzi ich skúsenosťami a vedomím sú prerušené. Nevedia, že nevidia, pretože zrakové centrum (mozog) nehovorí ich vedomiu vôbec nič. Nehovorí ani že nemá žiadne zrakové vnemy. To znamená že časť mozgu zodpovedná za reč a odpovedanie na otázky musí vytvoriť úplne novú reakciu.

Posledná časť článku sa bude zaoberať “mužom v bažine”. Predstavte si, že do mňa v bažine trafí blesk. Moje telo je spálené na prach. V ten samí moment udrie druhý blesk hneď vedľa, a spôsobí že atómy a molekuly sa zasa usporiadajú do takej istej konfigurácie aké malo moje telo. Vznikne tak druhý Branwen? Bol by som to ja?

Alebo lepší príklad. Predstavte si, že chirurg odoberá bunku zo mňa a z vás. Vymieňa ich postupne- jednu za druhou. Moju za vašu a vašu za moju. Kedy presne sa zo mňa stanete vy?

Počas čítania na vás vybaflo niekoľko otázok. Nikto na ne nepozná jednoznačnú odpoveď. Sú na toľko zložité že by si na ne mal každí odpovedať sám. Svoj názor môžete vyjadriť v komentároch.