Kategória: Historické okienko

Kto by niekedy nechcel vkročiť do sveta dávno minulého a žiť aspoň na moment v podmienkach, v akých žili naši predkovia ? Taký stredovek, kde sa to určite hemžilo rytiermi a krásnymi dámami by bol fajn, aj keď ten bodrel a špina v uliciach by niekomu mohla vadiť. Starovek taktiež neznie zle, teda ak by sa na nás usmialo šťastie a boli by z nás slobodní občania (muži) a žili by sme bežným životom alebo dokonca byť súčasťou typickej starovekej smotánky by tiež nebolo zlé. No ale čo taký pravek? Ten možno neznie tak lákavo, veď kto by chcel žiť v časoch, keď ak ste sa dožili tridsiatky, tak vás mali za dedka, vaša slovná zásoba obsahovala taktiež asi len tridsať slov a jedinou možnosťou ako prežiť, bolo bojovať o každý kúsok jedla či miesta na spanie. Nič moc, no pravek má aj svoju jasnú stránku, ktorú sme sa spolu s mojou triedou v jednu z rána chladnú a neskôr slnečnú stredu rozhodli spoznať.

Ako som už naznačil, deň, ktorý sme si vybrali pre našu cestu do praveku, nevyzeral moc príjemne, no neodradilo nás to. Niektorí, aj keď s plnými nosmi a balíkmi vreckoviek, ukázali, ako veľké odhodlanie nás hnalo vpred.  Stretli sme sa na vopred dohodnutom mieste, my a náš pán profesor,  dohodli sme na potrebných veciach, zasmiali sme sa a vyrazili sme.  Zopár vyvolených sa zviezlo na aute, no my ostatní sme boli nútení ísť autobusom. Nevadí, hlavne že sme už o chvíľu boli takmer v našom cieli. Ešte predtým sme navštívili dom pána profesora, v ktorom bolo toľko kníh o Stalinovi, že pomaly začínam  mať strach, že to s tým politickým prevratom myslí vážne. Ale o tom potom. Našou úlohou nebolo obzerať knihy, ale prezliecť sa do pracovných vecí a opustiť  na chvíľu moderný svet. Pretože do praveku sme sa nevydali len tak na turistickú prechádzku. Prišli sme sa vžiť do rolí našich dávnych chlpatých priateľov (dobre, niektorí z nás od nich nemajú stále ďaleko) a na vlastnej koži okúsiť chuť pravekého spôsobu života.  Cieľom bol totižto novovzniknutý archeoskanzen vo Vyšnom Kubíne, ktorý bol len donedávna neprístupný verejnosti a my sme mali byť prví oficiálni návštevníci, o ktorých mala dokonca záujem aj najsledovanejšia televízia na Orave. Archeoskanzen.  Ak to náhodou počujete prvý krát, tak je to skanzen spojený s archeologickými záležitosťami. Kto by to bol povedal. Priznám sa, že presné miesto určiť neviem, no viem, že sme šli po ceste, potom sme vyšli na kopec, kráčali sme po zelenej tráve a pred očami sa nám otvorila brána do praveku. Teda, bola to brána zbúchaná z konárov stromov, no už to bolo znakom, že sa vraciame v čase (síce na niektorých miestach sa s podobnými bránami do praveku stretnete dodnes). Nejdem opisovať, čo sme uvideli, keď sme vošli na typický „dvor“ pravekých ľudí, pretože pokojne stačí fotka, ku ktorej netreba komentár (alebo?)

A tu nás už čakal vždy vysmiata archeologička Ľuba (ďalej už len Ľuba, aj keď nemám povolenie), ktorá nám viac-menej rozdelila úlohy a poďme sa hrať na drsných pravekých ľudí.

Prác, ktoré boli na výber, bolo veľa a ja som sa nejakým zázrakom vyhol tej špinavej a tak ja a ďalší traja spolužiaci sme išli robiť s drevom. Aby to však bolo praveké, tak sme mali používať praveké sekery a aj keď náš pán profesor doniesol aj sekeru z domu, tak si dovolím tvrdiť, že tie praveké boli ostrejšie.  Rúbali sme ako praví drevorubači, občas sme sa zahrali na rozprávku o Lomidrevovi, no poviem vám, bola to väčšia zábava ako keď doma máte dvadsať metrov dreva a vaši to chcú za jeden deň napíliť, pokálať prípadne porúbať a nakoniec aj uložiť. V praveku sme sa predsa len mohli vyblázniť a rúbať ako prišlo. Boli sme predsa necivilizovaní, nevzdelaní analfabeti, ktorí majú povolené správať sa ako opice. A bolo to vážne drsné ako v praveku, no namiesto toho, aby nás ohrozovali mamuty alebo šabľozubé tigre, tak nás ohrozovali osy, lietajúce okolo svojej osi, ktorú predstavovala drevená tyčka (zrejme ich hniezdo) a napádali nás ako niektorých ľudí myšlienky a nápady. A aj keď mne osobne nevadili, v budúcnosti by pre bezpečnosť návštevníkov zrejme mali zmeniť svoje pôsobisko.

Okolo desiatej hodiny, keď sme už takmer všetku robotu, pri ktorej sme mohli využívať praveké nástroje spravili (hovorím o našej štvorčlennej chlapčenskej skupine drevorubačov), prišiel kameraman a ujo s mikrofónom, ktorí chceli vidieť ako pracujeme s týmto nástrojmi. Milé však, no neostávalo nám nič iné, ako sa tváriť, že pracujeme a jedného z nás si vybrali na rozhovor o tom, aké to je pracovať s týmito nástrojmi. Nadšenie v jeho očiach a jeho dychtivý výraz hovoria za všetko.

Pýtali sa aj ostatných pracujúcich, aké sú ich pocity a nálady a predpokladám, že sa nenašiel nikto, kto by bol nespokojný. Kameramani odišli a práve v tom momente sme niektorí začali byť hladní a tak sme si odložili sekery a vybrali sme sa do kuchyne, kde nás čakalo chutné prekvapenie v podobe výborných placiek uvarených tradičným pravekým spôsobom. Teda ak nerátam múku.  Taktiež tu pripravili cesto na chlieb, ktorý mal byť upečený pravekým spôsobom a nemohli si vybrať lepšieho človeka, ktorému toto pečenie dali na starosť, mňa. Druhý spolužiak mi však pomáhal (aby som si všetky zásluhy neprivlastnil). A tak sa z drevorubačov stali pekári. Jedno remeslo krajšie než druhé.

Princíp, akým mal byť chlieb upečený, bol však ešte krajší. Predtým, ako sme surové cesto šupli do pravekej pece, museli sme pripraviť podmienky, čiže úplne zohriať pec a potom v nej nechať horúce uhlíky, ktoré bolo treba vytlačiť zo stredu pece na jej kraj, aby sme spravili miesto nášmu chlebu. Urobili sme to, aj keď sme neskôr zistili, že nie moc dobre (no bolo fakt neskoro a bolo tam dosť teplo nato, aby sme to zmenili). A tak sa nám piekol náš chlebík, náš „lembas“. Ostatní už pomaly dokončili svoje záležitosti, či už išlo o tvorbu mazanice, ktorou potom rukami prilepovali na stenu domu, alebo pečenie placiek a takmer všetci sme sa zišli v kuchyni. Náš pán profesor zatiaľ začal pripravovať kúpené klobásky na ohníku (veru sme sa nasmiali) a všetci sme sa tešili na ten čas, keď sa najeme.

Čakali sme, že vôňa uvareného chlebíka sa bude niesť  celým Vyšným Kubínom, no opak bol pravdou, necítili sme nič, len smrad dymu a snáď ešte náš vlastný a tak sme nevedeli, v akom stave je náš bochníček. Ja som to nevydržal a vybral som ho. Z vrchu pekne a jemne upečený, chrumkavý, po krajoch vážne chutný, no v samotnom strede stále surový. Bol som vážne sklamaný, no mne chutil a aj by som ho zjedol, keby ho niekto nemenovaný (aj keď už bol menovaný) nehodil do ohňa. Ostatných to však netrápilo, lebo si našli ďalšie praveké zábavky ako napríklad tvorbu keramiky alebo dokonca Marcel (chlapec v modrej bunde) sa tváril, že je mlynár. Dokonca ho aj chválili,  keďže v tom bol vážne dobrý. Nakoniec , keď už sa nenašiel ani jeden, komu by sa chcelo robiť, sme si všetci sadli k ohňu a debatovali sme na rôzne témy, ktoré si už žiaľ nepamätám.  Jedno viem však určite, všetci sme boli spokojní, pretože sme mali za sebou skvelý a nezabudnuteľný deň (a predsa som zabudol o čom sme sa bavili), ktorý určite stál zato. Nie každý deň sa nám naskytne možnosť okúsiť život pravekého človeka. Týmto smerom chcem poďakovať hlavne nášmu pánovi profesorovi, ktorý nám to všetko vybavil a Ľube, ktorá to všetko pre nás pripravila a previedla nás pravekom, pretože ten je naozaj cítiť takmer na každom kroku (mal som možnosť navštíviť aj verejne WC)  a aspoň na jeden deň sme mohli zabudnúť na každodenný stereotyp, ktorý v týchto dňoch len začína.  Neviem ako ostatní, no ja som sa mal skvelo a toto je jeden zo spôsobov, ako to chcem vyjadriť. A taktiež chcem archeoskanzen priblížiť tým, ktorým nebolo umožnené sa tam dostať.  Nepoznám lepší spôsob ako niekomu priblížiť históriu, ako je zažiť ju na vlastnej koži. No ak by som si mohol dovoliť nejakú poznámku, tak v budúcnosti by som privítal aj nejaké dobové kostýmy, alebo niečo v tomto zmysle, pretože ak sa ľudia nedajú na dobrovoľné pomáhanie skanzenu a budú len návštevníkmi, tak by bolo fajn, keby tam bol niekto, kto im ukáže, ako sa čo robilo. Lebo niekedy nestačí len počuť, lepšie je vidieť.  Ak som ešte na niečo zabudol,  tak sa ospravedlňujem. Snáď si len dávajte pozor na boha podsvetia Háda, ktorý sa v mačacom tele poneviera po priestoroch archeoskanzenu a čaká len nato, kedy mu dáte jesť. To je však život, ku ktorému je odsúdená mačka a je jedno, aké meno nesie.

Dúfam, že mi čitatelia odpustia, že skáčem z jedného obdobia do druhého, no nejako si neviem pomôcť. Dnes sa síce zas vrátim do Anglicka, no bude to znova obdobie  okolo roku 1066, teda príchod Williama Dobyvateľa  (Dobyvateľ ho voláme odvtedy, ako dobyl, samozrejme) a keďže sa mi nejako zapáčili jeho „šťastní“ synova, tak som sa rozhodol, že napíšem o všetkých z nich . Williama Rúfusa sme tu už mali a dnes to budú jeho pravdepodobne najstarší synova Róbert a Richard.

Richard, ktorý bol svojho času volaný tiež Richard z Normandie ( teda nie je to isté a ak je to pravda, tak preto ho tak volali, lebo sa narodil v Normandii) sa narodil približne v roku 1054. Bol to druhý najstarší syn Williama a čo je vážne zaujímavé,  že on vôbec nie je zaujímavý. Na internete  o ňom nájdete dokopy jednu vetu a aj to, že kde umrel a kde je pochovaný, takže ak máte nejakú knihu alebo niečo, kde je o ňom viac, pokojne dajte vedieť. Ale aby som neodbočoval. Richard mal tú smolu, že aj na neho bola zoslané takzvané „anglické prekliatie“. Raz sa vybral loviť do známeho Nového Lesa na juhu Anglicka a to sa mu stalo osudným. Príčina smrti nie je jasná, a taktiež aj dátum môžeme odhadovať (v rozmedzí rokov 1070-1080). Niektorí historici sa zrejme dohodli na kompromise a prikláňajú sa k roku 1075. Nech je ako chce, zomrel sám, bezdetný a nikoho to zrejme netrápilo. Teda minimálne jeho rodina to mala celkom na háku, keďže ďalej súperili medzi sebou ako šialení (teda aspoň jeho bratia).  Jediná pekná vec v jeho živote bol asi jeho pohreb, pretože ho pochovali vo Winchesterskej Katedrále a tá veru vyzerá pekne.

Ďalší na rade bol Róbert Curthose, čo do prekladu znamená krátke nohavice alebo  spodky. Bol známy aj tým, že mal krátke nohy, čiže by to sedelo. Robo bol najstarším (podľa historikov aj najvychovanejším) no zároveň aj najmenej efektívnym synom Williama. Prečo najmenej efektívnym? Pretože aj keď bol odvážny, dobromyseľný, štedrý a dôveryhodný,  jeho mladší bratia to využili a vďaka tomu ho vo všetkom porazili (boli prefíkaní a bezočiví naničhodníci). Narodil sa okolo roku 1054 (možné je, že aj v roku 1051 alebo 1053) a už v mladom veku sa chcel stať vojvodom Normandie. Už od malička sa  jeho rodičia starali o jeho vzdelanie. Bol to predsa najstarší syn a mal sa stať dedičom trónu. Hovorí sa, že ovládal latinčinu alebo waleštinu, no najlepšie mu aj tak išiel jeho rodný jazyk. Aby William pre seba získal územie Mainu, ktoré sa nachádza južne od Normandie, dohodol sa s grófom Herbertom II. (z Mainu), že si Róbert vezme jeho mladú sestru Margarétu. A keď to už vyzeralo nádejne, Margaréta umrela a zo svadby nebolo nič. No neznamenalo to, že sa William a Róbert zdajú Mainu, aj keď normanská vláda sa po čase stala nepopulárna. Vyvrcholilo to revolúciou, ktorá vyhnala Róberta z územia a Maine sa viac menej osamostatnilo. Róbertove začiatky boli ťažké, no stále to nebolo nič oproti tomu, čo malo prísť.

Do roku 1077 neboli medzi Róbertom a jeho rodinou(špeciálne s jeho otcom) zlé vzťahy.  No ako Róbert rástol, stával sa z neho muž, ktorý vedel, čo chce. Nedokázal sa zmieriť s tým, že je len vojvoda z Normandie, on chcel celé otcove kráľovstvo. No jeho otec to nemohol pripustiť a radšej dal korunu svojmu mladšiemu synovi Williamovi Rúfusovi. Dôvody mohli byť rôzne. Róbert bol opisovaný ako nízky, trošku tučný muž, no zato bol výborný a odvážny bojovník, čo sa jeho otcovi asi nepáčilo. No aj po smrti Rúfusa sa na trón nedostal Róbert, ale najmladší Williamov syn, Henry. To by nahnevalo určite každého. V čase Rúfusovej smrti, bol Róbert účastníkom prvej krížovej výpravy, kde sa ukázala v tom najlepšom svetle. Vracal sa domov s tým, že zasadne na Anglický trón, no jeho mladší brat ho predbehol. Toto obdobie bolo sprevádzané mnohými pokusmi o rebéliu, či už proti Williamovi, alebo Rúfusovi, ktoré však vždy skončili Róbertovým neúspechom. Dovolím si tvrdiť, že nebol dobrým politikom. Dokonca, keď bojoval proti Rúfusovi, tak minul všetky financie, ktoré mu ostali po otcovi a bol nútený predať kúsok svojho územia v Normandii. No proste všetky jeho pokusy o získanie trónu skončili fiaskom. Najhoršie to pre neho dopadlo asi pri tom poslednom, keď sa snažil poraziť svojho brata Henryho. Tomu sa podarilo v roku 1106 Róberta chytiť a uväzniť v londýnskom Toweri . Neskôr ho previezli do hradu v Devizes a ku koncu svojho života bol väznený v Cardiffe kde aj 10. februára 1134 umrel. Ako väzeň svojho brata žil celých 28 rokov. Dožil sa úctyhodného veku, keď sa predpokladá, že umrel v skorších 80. rokoch. Počas pobytu v Cardiffe napísal aj jednu zo svojich básní po walesky, ktorá obsahuje zaujímavú vetu „Beda tomu, kto nie je dosť starý nato, aby umrel“.

Rozmýšľal som, že o kom by som dnes napísal a hneď mi na um prišiel niekto, koho nemôžem vynechať.  Richard I.  alebo Richard Levie srdce. Myslím si, že bude takmer zbytočné predstavovať túto legendu medzi anglickými kráľmi, no predsa sa tomu nevyhnem a možno budete prekvapení tým, čo som o ňom našiel . Takže Richard sa narodil 8. septembra v roku 1157. Jeho otec bol anglický kráľ Henrich II. Plantagenet (z Anjou) a jeho matka Eleonóra Akvitánska. Richard nebol ich jediným synom. Práve naopak, bol až tretím v poradí a spolu so svojimi bratmi vymýšľal rôzne fígle, aby nahneval ich otca. Ako malý nevyrastal v Anglicku, ale v rodnom kraji jeho rodičov, vo francúzskom Anjou. Užíval si tam krásny život, mal rád bardov alebo teda trubadúrov a sám si rád spieval nejaké piesne typické pre danú dobu. Keď dovŕšil dvanásť rokov, stal sa vojvodom z Akvitánie (ja som v dvanástich rokoch nedosiahol nič L ). Keď už vyrástol a nebavilo ho len tak sa hrať, rozhodol sa aj spolu so svojimi bratmi, že začnú rebéliu proti svojmu vlastnému otcovi.  Mlátili sa a hlušili, tresky plesky ,až nakoniec došlo k podpísaniu mieru a ich otec uznal synom podiel na vláde v určitých častiach krajiny. Tak sa začína Richardova cesta za slávou.

Možno tomu neuveríte, ale rodinné problémy nemáte len vy. Tieto Richardove nemali konca kraja. Neskôr sa znova začal spor, no tentoraz medzi ním a jeho bratom Jánom, ktorý chcel Richardovu Akvitániu (nehoráznosť toto).  Na jednej strane Richard s mamkou na druhej Ján s tatkom za chrbtom bojovali medzi sebou, no nakoniec sa aj tento spor skončil. Do rodinných záležitostí sa niekedy aj vo vašom prípade zapletú susedia a nebolo tomu inak ani tu. Francúzsky kráľ Filip II. August podporoval striedavo raz jedného brata, raz Richarda, až sa s ním nakoniec spojila celá rodina a postavila sa proti ich vlastnému otcovi, Henrichovi II. Chudák Henry to nezvládol a radšej umrel. Smutné na tom je, že sa s Richardom nestihol ani zmieriť.

Toľko z rodinných problémov a teraz sa pozrime na Richardove osobné problémy, teda ak to môžeme nazvať problémom. Bádal som a bádal až som vybádal zaujímavú pikošku. Richard Levie srdce, udatný, šľachetný a vždy oddaný muž, mohol byť, prosím pekne, gay. Je to síce len názor niektorých historikov (nie je ich veľa), no minimálne sa dá povedať, že bol bisexuálom. A ako to môžeme vedieť ? V jednej knihe od Marion Meade, ktorá opisuje život Eleonóry Akvitánskej, sa môžeme dočítať, že autorka opisuje homosexualitu syna Eleonóry (Richarda) asi v tomto zmysle: „je to viac isté ako pravdepodobné.“  Jeho matke sa to nepáčilo a preto ho prinútila, aby sa oženil s Berengariou Navarskou. Richard sa s ňou nikdy predtým nestretol. Svadba sa uskutočnila v Messine, no hneď ako ich oddali, Richard odišiel na križiacku výpravu a jeho žena sa vrátila domov a už sa viac nevideli. Povráva sa, že sa o svojej náklonnosti k rovnakému pohlaviu zdôveril len kňazovi, ktorý mu za tento hriech nariadil, aby mal pohlavný styk so svojou ženou. Či to Richard splnil, nevieme, no čo vieme je, že nikdy nemal žiadneho potomka. Teda žiadneho potomka so svojou ženou, no akýsi nelegitímny syn tu bol(Filip Fitzroy sa volal, podľa tajného zdroja), no ten viac menej upadol do zabudnutia ako všetky Richardove homosexuálne prehrešky(dokonca sa povráva o milostnom pomere s Filipom II. Augustom). Takže ostaneme pri tom, že Richarda môžeme považovať za bisexuála, ktorý sa viac staral o svoj vojenský ako o svoj sexuálny život.

Richard sa stal kráľom v 1189 a počas korunovácie sa stala zaujímavá udalosť. Ku kráľovi prišli nejakí židovskí vysoko postavení šľachtici, aby mu priniesli dary na znak úcty, no vyzliekli ich, zbičovali a vyhodili von z kráľovského dvora. K ľuďom sa dostala klebeta, že kráľ požaduje, aby boli všetci židia zabití a tak sa v uliciach Londýna začal masaker s katastrofálnymi následkami. Mnoho židov bolo zahanbených, zabitých alebo prinútených zmeniť vierovyznanie.  Keď sa to kráľ dozvedel, nariadil vyhľadať tých, ktorí boli vodcami tejto masakry a potrestal ich.  Tým židom, ktorí prežili, dovolil vrátiť sa k svojmu náboženstvu a nariadil, aby  ľudia nechali židov na pokoji.

Ale vráťme sa k Richardovmu bežnému životu. Po smrti hlavy rodiny sa Richardov vzťah so susedom Filipom II. Agustom zhoršil a veru že by to dopadlo zle, keby obom do cesty neprišla naozaj dôležitá a maximálne potrebná križiacka výprava. Obaja sa zapojili do svätej vojny, aby sa troška votreli pápežovi a vyrazili do Svätej Zeme, kde  moslimovia nechceli dovoliť kresťanom vstupovať do Jeruzalemu. Dobre, beriem že to od nich bolo hnusné, no križiacke výpravy sú jedna veľká groteska, ktorá aj tak nič nevyriešila.  No nech je ako chce, v roku 1190 sa spolu s Filipom vydal na dlhú cestu za dobrú vec. (ešte predtým urobil dosť závažné zmeny v krajine, len aby získal peniaze na túto výpravu, ale to už nie je podstatné).

Ich prvou zastávkou bola Messina na Sicílií. Tam bol ďalší problém, tentoraz s Richardovou sestrou, a tento problém sa vyhrotil až k tomu, že Richard s Filipom dobili Messinu. Ako som už hovoril, tu sa Richard zosobášil so svojou ženou, no je možné že to  bolo na jeho ďalšej zastávke, ktorou bol Cyprus. Tu sa zastavil kvôli tomu, že miestny tyran (vládca) uväznil posádku jednej z Richardových lodí. Nedohodli sa a tak Richard obsadil aj mesto Limassol, neskôr celý Cyprus. Ukázalo sa, že ostrov je dôležitý strategický bod pre križiakov, pretože z neho mohli po mori dostávať podporu a zásoby.  Richard však odišiel aj odtiaľto aby konečne došiel na do svojho cieľa, do Svätej zeme, konkrétnejšie do mesta Akko (Acre).

Križiacke výpravy určite každý pozná a vie o čom v nich išlo. Moslimovia obsadili Jeruzalem a kresťania ho chceli naspäť pre seba. A tak medzi sebou bojovali hlavne o toto mesto, no taktiež aj o územia okolo. Najvýznamnejším moslimským vodcom bol určite Saladin, o ktorom možno napíšem inokedy. Podobne ako Richard, bol Saladin známy tým, že bol výborným vodcom a bojovníkom.  Celé tieto vojny boli postavené na hlavu a preto maximálne stručne.  Samozrejme, že sa to znova nezaobišlo bez problémov a jedným z nich bol napríklad ten, že francúzsky kráľ Filip sa zrazu rozhodol, že ide domov a aj išiel. No Richard ostal a bojoval proti Saladinovi. Dosiahol významné víťazstvo v bitke pri Arsufe a dva krát sa pokúsil obsadiť Jeruzalem, no to sa mu nepodarilo. So Saladinom mali zaujímavý vzťah a nakoniec na nejaký čas podpísali mier a Saladin povolil kresťanom vstup do Jeruzalemu, čo bola vlastne výhra pre kresťanov. No nakoniec bol Richard prinútený okolnosťami v jeho vlastnom kráľovstve, aby sa vrátil domov.  Táto cesta nebola bohvieako príjemná, pretože Svätú zem opustil v roku 1192 a domov sa vrátil v roku 1194. Počas toho, ako sa snažil dostať domov, musel prechádzať miestami, kde bolo veľa nepriateľov a ľudí, ktorí ho nemali v láske. Jedným z nich bol asi aj Leopold z Viedne, ktorý Richarda chytil a uväznil. Neskôr v roku 1193 ho predal cisárovi , ktorý ho väznil ďalší rok a až v roku 1194 ho prepustil za vysoké výkupné (150 000 mariek).
Nakoniec sa síce dostal naspäť do Anglicka, no nepobudol tam dlho, lebo jeho starý priateľ a sused Filip začal robiť problémy. Musel sa preto čo najskôr dostaviť do Francúzka, aby ochránil územia, ktoré mu patrili. A to sa mu stalo osudným, pretože pri obrane hradu Châlus ho zasiahol šíp z kuše a na následky zranenia umrel.

Tak ako pri každom predchádzajúcom veľkom kráľovi alebo lídrovi, aj pri Richardovi sa jeho cesta končí smrťou a je to ďalšia z typu „náhodných“.  Richard Levie srdce sa do histórie bezpochyby zapísal ako jeden z najznámejších a najudatnejších vodcov v tomto období. Bol silný (dokonca taký silný, že podľa legendy dokázal mečom preseknúť dospelého muža napoly), vysoký a mal ryšavo-zlaté vlasy. Kráľom bol desať rokov, no v Anglicku sa zdržal maximálne 6 mesiacov. Ostatný čas bol preč. Jeden chlapík o ňom napísal „ Richard bol zlým synom, zlým manželom a zlým kráľom, no bol galantným a vynikajúcim vojakom.“ Nech je ako chce, ale Richard sa často stával témou pre rôzne literárne diela a divadelné predstavenia , takže určitý obdiv vzbudzoval. Ja sám ho mám na svojom zozname obľúbených stredovekých osobností a preto som aj o ňom písal. Na internete sa dá o ňom nájsť veľa zaujímavých informácií, no neviem, ktoré brať vážne a ktoré nie (napríklad, že aj keď bol anglickým kráľom, tak keďže vyrastal vo Francúzsku a veľa času strávil v zahraničí, tak nikdy nehovoril plynule po anglicky, teda ak vôbec vedel po anglicky).

 

 

Gustáv II. Adolf bol jedna z najvýraznejších postáv tridsaťročnej vojny. Tridsaťročná vojna bola, prosím pekne, náboženský konflikt, ktorý sa postupne rozrástol do boja o moc v Európe.  Švédi boli severská krajina, ktorej sa dovtedy nikto nebál, pretože nemal dôvod. Švédska armáda pred vojnou bola malá, jednoduchá a neskúsená, takže nepredstavovala problém. Teda aspoň to si mysleli ostatní. Gustáv II. Adolf sa narodil ako syn švédskeho kráľa Karola IX. Vychovávali ho veľmi dobre a nečudo, že sa už ako sedemnásťročný zúčastnil nejakej bitky v Dánsku, ktorú Švédi vyhrali. Nakoniec Švédi dokázali Dánov poraziť takmer úplne a získali ich územia na Škandinávskom polostrove. Dánsko vtedy bolo oslabené, pretože zospodu ho ohrozovala cisárska armáda, ktorá sa snažila rekatolizovať celú Svätú ríšu rímsku národa nemeckého (SRRNN). Mladý Gustáv sa ešte v tom roku stal kráľom, pretože jeho otec umrel a on bol jediným možným nástupcom. A nezľakol sa.

Aj keď meno Adolf ľuďom šťastie nenosí, zo začiatku sa zdalo, že tento bude výnimkou. Aj keď bol mladý, bol neuveriteľne vzdelaný. Ovládal niekoľko jazykov (päť, neskôr až osem myslím) a čo sa týka vojenskej taktiky a stratégie, dá sa povedať, že bol geniálny. Snažil sa pre nový, moderný systém boja, ktorý staval predovšetkým na puškách (mušketách) a delostrelectve. Pre túto dobu to bolo niečo nové, niečo nezvyčajné. Preto zreformoval celú svoju armádu, ktorá dovtedy nebola schopná vyhrávať väčšie vojenské konflikty, na takú, ktorá už stála za zmienku. Teraz, keď už bol schopný postaviť sa európskym mocnostiam, dovolil si vtrhnúť do Dánska a napadol samotnú SRRNN.

Prvý a aj jeden z najväčších stretov medzi švédskou a cisárskou armádou bola bitka pri Breutenfelde.
Švédi mali opäť šťastie, pretože ešte pred bitkou cisár odvolal veľmi schopného generála Albrechta z Valdštejna. Bol to šéfko, no až príliš využíval vojnu na to, aby získal moc pre seba. Chcel si na severe Nemecka vybudovať vlastnú ríšu a to ho nakoniec stálo aj život. No Gustávovi to mohlo byť jedno, keďže cisárska armáda a armáda katolíckej ligy bola výrazne oslabená. Bitku samozrejme vyhrali, aj keď za malej pomoci miestnych protestantov, ktorých počty boli dosť vysoké. No treba podotknúť, že s minimálnymi stratami a zaslúžene. Gustávova altiléria úplne rozostrieľala súperovu a celkovo zabili alebo zajali až 80% cisárskej armády a pritom stratili asi len 15% svojich mužov (aby ste si to mohli predstaviť, tak cisárska armáda mala okolo 35 000 vojakov a protestantská 40 000, aj keď tí miestni to od začiatku bitky nezvládli a utiekli, čiže sa dá hovoriť aj o oveľa menších číslach, čiže 20 000 alebo 30 000 ). Nech je ako chce, Gustávovi sa otvorila cesta do Európy a tak si pekne „Lev zo severu“ ,ako ho volali, cupkal po SRRNN akoby nič.

Poviete si, šťastia kopec, ale nedá mi to, no meno Adolf proste neprináša šťastie. Gustáv síce vyhrával, čo sa dalo, ale aj tak sa stalo niečo, čo nikto nečakal. Bitka pri Lutzene, rok 1632. Švédske vojská postupujú a  armáda katolíkov pod vedením Albrechta z Valdštejna sa zabarikádovala na jednom mieste a čakala. Bitka začala a už od začiatku mali Švédi prevahu (nie len početnú, ale ja taktickú). Katolíci museli zachraňovať všetko, čo sa zdalo, no Gustáv stále vyhrával. No v tom sa rozhodol, že so svojou jednotkou zaútočí na oslabené miesto nepriateľskej armády a to sa mu stalo osudným. Zranili ho, spadol z koňa a vojaci, ktorí nevedeli, o koho ide, ho dorazili. Pred smrťou že vraj povedal svojmu spoločníkovi, aby ho odtiaľ dostal, no už bolo príliš neskoro. Švédom sa podarilo utajiť, že nepriateľ zabil ich najvyššieho generála (aj vďaka tomu, že Gustáv sa nikdy nevyvyšoval nad ostatných a aj na bojisku pôsobil ako prostý vojak).  Dá sa povedať, že protestanti nakoniec vyhrali, straty boli na oboch stranách rovnaké a protestanti stratili najväčšiu osobnosť, ktorá ich viedla.

Nedá sa 100% povedať, že Gustáv vošiel do vojny preto, lebo chcel zachrániť protestantov (aj keď sa to od neho očakávalo). Kráľ proste potreboval peniaze pre svoje nové impérium. Mohol by som ho ospevovať ako geniálneho, super duper generála, veliteľa a kráľa. Keby by žil dlhšie, určite to dotiahne aj na cisára SRRNN, no umrieť vo veku 38 rokov nie je bohviečo.  Do histórie sa však určite zapísal (inak by som o ňom asi nepísal). A bol to on, kto do Európy priniesol nový, moderný štýl boja, ktorý sa postupne vyvíja možno až do dnes. Nemal syna, no jeho nástupcom bola dcéra Kristína. Švédsko sa vďaka nemu dostalo na vysokú úroveň, z ktorej už nepadlo.

Dnes troška odbočím od staroveku a skočím do stredoveku, kde sa po príchode Williama Dobyvateľa začína prekrásna epocha Anglického kráľovstva. No osoba, na ktorú sa chcem zamerať nie je tento známy pán, ktorý v roku 1066 navštívil Britské ostrovy a rozhodol sa, že porazí miestnych a obsadí to tam. Mňa zaujal jeden z jeho  synov, William II.

Kto to bol William II. neskôr zvaný William Rúfus alebo Rúfus Červený (Slovenčina to prekladá ako Ryšavý, ale podľa mňa to je hlúposť, dozviete sa prečo) ? Ako som už povedal, bol to syn Williama I. a po jeho smrti sa stal kráľom. A prečo sa nestal kráľom najstarší syn? Ten sa mimochodom volal Robert a bol taký nedočkavý, že nepočkal na smrť svojho otca a trón chcel získať už počas jeho života. Teda nechcel všetko, vystačila by mu Normandia. Postavil sa teda proti nemu a chcel ho zvrhnúť. William Rufus sa pridal na stranu svojho otca a spoločnými silami porazili Roberta a vyhnali ho z Anglicka. Po kráľovej smrti sa teda nakoniec rozhodli, že kráľom sa stane Rufus a nie Robert. Korunovali  ho 26. septembra 1087.

Nie všetci však boli spokojní s touto voľbou. Šľachtici z Normandie sa búrili jedna radosť, keďže im sa ako kráľ celého Anglicka páčil viacej Robert. No našťastie pre Rúfusa, v Normandii mu ostalo veľa verných a tak sa mu rebéliu podarilo s ich pomocou potlačiť a jej vodcov odpratať do exilu. Normandia mu však stále nepatrila. Až v roku 1091 sa mu podarilo poraziť jeho brata Roberta tak, že získal rozsiahle územia Normandie a obrovský vplyv v tejto oblasti. Nech je ako chce, po nejakom čase porazil všetkých a Anglicko sa pomaly stávalo najsilnejším v Európe.

To, čo ma však najviac fascinovalo na tejto postavičke je on sám. Napríklad, podľa starých kroník, ktoré som síce nečítal, ale našiel som si to na nete, svoje meno nezískal pre farbu jeho vlasov, ale preto, že mám až prehnane červenú tvár a koktal, hlavne mal nervy. Jeho vlasy boli blond, takže nerozumiem, prečo by mal byť Ryšavý. Zaujímavé boli na ňom aj jeho oči, ktoré mali rozdielnu farbu, nenašiel som akú.

Počas svojho života si vytvoril množstvo spojencov, no ešte viac nepriateľov. A už sa pomaly dostávame na koniec, k jeho smrti. Historici doteraz nevedia (a asi ani nebudú vedieť) či bola jeho smrť náhoda alebo dopredu plánovaná akcia. Nevedelo sa to ani v tej dobe, tak ako to môžeme vedieť teraz. Nech je ako chce, Rúfus sa raz vybral na poľovačku do Nového Lesa ( blízko dnešného Southamptonu).  Poľovačka ako každá iná, poviete si. No ďalšia kronika hovorí o tom, ako sa Rúfusovi deň pred jeho smrťou snívalo o tom, ako navštívil peklo. V sne sa stretol s diablom, ktorý mu povedal „Nemôžem sa dočkať zajtrajška, pretože sa konečne stretneme osobne“.  Zľakol sa a tak nariadil svojim strážnikom, aby pri ňom ostali cez noc.  Na druhý deň išli poľovať a medzi jeho spoločníkmi bol aj muž, ktorý sa volal Walter Tirel (alebo Tyrell).  V tom zbadali veľkého jeleňa, krásny kus. Toho museli mať a tak sa lov začal. Kráľ sa troška  vzdialil, no nakoniec to bol on, ktorý mal najlepšiu šancu zabiť jeleňa. Na opačnej strane ho však dobehol ten vyššie spomenutý pán a prvý vystrelil. Jeleň sa šípu uhol a ten zasiahol kráľa rovno do hrude. Po chvíľke bol mŕtvy. Sranda je, že pár rokov predtým v tomto lese umrel aj jeho starší brat Richard. Keď Tirel videl, čo spravil, ušiel a dostal sa až do Francúzka. Nikdy viac sa nevrátil do Anglicka. Všetko, čo po ňom ostalo (panstvo a podobné srandy) získali jeho potomkovia, ktorým  bolo povolené, nechať si to. William Rúfus bol ihneď z lesa vzatý a pochovaný v Katedrále vo Winchestri, v jednej z veží. O rok neskôr táto veža padla.

Rúfus Červený (Ryšavý) nebol obľúbeným kráľom a tak za ním obyvatelia moc nesmútili. Kto by aj smútil za panovníkom, ktorý svojim poddaným našúpal také dane hlúpe, že až. Bol však obľúbený vo svojich vojenských radách a dá sa povedať, že bol celkom úspešný vo svojich výbojoch. Umrel v roku 1100, vo veku 40 rokov. Snáď nakoniec ešte pesnička, ktorá je základom tohto všetkého. Spieva sa v nej o takzvanom „Anglickom prekliatí“, ktoré postihlo Rúfusa.

http://www.youtube.com/watch?v=k1K3adhhuAM

Kto to bol Pyrrhos ?  Tento pán bol v jeho dobe považovaný za najschopnejšieho nástupcu Alexandra Veľkého.  Mal predpoklady nato, stať sa Veľkým, no nebolo mu to súdené. Dnešná téma sa bude niesť v duchu „Pyrhových víťazstiev“, neúspechov a zlyhaní, len kde začať.
Pyrhos pochádzal z Epiru, čo bolo kráľovstvo na západe Balkánskeho polostrova, no vyrastal na dvore Ilýrskeho kráľa. Sám sa kráľom Epiru stal už ako dvadsať ročný, no hneď ho z trónu zosadili a tak sa potĺkal po svete a hľadal niekoho, kto by mu pomohol získať naspäť to, čo mu patrí. Miesto si našiel v susednom Macedónsku, kde sa pridal k Antigonovi I. S ním sa potom vydal do Malej Ázie, kde v roku 301 p.n.l. v bitke pri Ipse prehrali, Antigonos bol zabitý a Pyrrhus sa znova sťahoval, pre tento krát do Egypta na dvor kráľa Ptolemaia I. Ten bol k nemu veľmi dobrý (nato, že Pyrrhos bol jeho zajatec a rukojemník) a správal sa k nemu nanajvýš úctivo.  Dokonca, keď Ptolemaios videl, čo Pyrrhos dokáže, dal mu za ženu jeho vlastnú dcéru a nakoniec mu dovolil vrátiť sa domov(šťastie v nešťastí).

Doma dlho nesedel na zadku a snažil sa zmodernizovať jeho malú ríšu. Spravil rôzne reformy, ktoré mu mali pomôcť pri zväčšovaní jeho územia, pretože chcel dokázať to isté, čo Alexander Veľký, no iným smerom (v tej dobe to bola veľmi obľúbená zábavka).  Takže najprv porazil svojho suseda, Macedónsko, stal sa kráľom aj tam, no dlho si to tam neužil. Nakoniec mu z neho ostali len niektoré územia, no dobrý pocit z toho, že nemusí bojovať na dvoch frontoch, lebo z východu mu už viac menej nič nehrozilo. A začal sa sústrediť na západ.

Nemusel čakať dlho a prišla mu pozvánka na dovolenku na slnečnom Apeninskom polostrove. A nie len tak hocikde, ale v tej dobe najväčšom a najbohatšom meste na polostrove ,v Tarente. Bolo to významné obchodné centrum Veľkého Grécka (územie na juhu Apeninského polostrova) , kde sa stretávali tí najlepší obchodníci, kupci a iní šašovia s peniazmi.  No nepozvali ho tam len preto, žeby sa im páčil alebo čo, ale potrebovali  jeho pomoc. Lebo v tom období ich zo severu akosi začali ohrozovať Rimania. Je to však vina Tarentčanov, keďže Rimanov vyprovokovali. Aj mňa by nahnevalo, keby som niekomu chcel pomôcť a namiesto toho mi ten, komu chcem pomôcť, zničí celú armádu. Samozrejme, že sa stáva aj horšie, ale tak Rimania mali na Tarent zálusk už dlhšiu dobu a toto bola výborná zámienka nato, aby ho mohli obsadiť. A tak sa Pyrrhos vybral Tarentčanom pomôcť a zostavil naozaj úctyhodnú armádu.  Mal okolo dvadsaťpäťtisíc vojakov a dvadsať slonov (každý deň chodím na dovolenku so slonmi).

Prvý stret Pyrrhovej armády s Rimanmi nastal pri meste Herakleia. Tam to vyzeralo vtipne, pretože Rimania dlho odolávali, no nakoniec prehrali a museli ustúpiť, lebo neboli vycvičení na boj proti slonom a popravde, nepoznám výcvik, ktorý vám pomôže proti takému agresívnemu slonovi. Na oboch stranách boli obrovské straty. Pyrrhos na chvíľu zahnal Rimanov a tak sa mohol pokojne vrátiť domov a dobyť si nejaké mestá, aby sa nepovedalo.

Druhý stret prišiel o rok neskôr, keď Pyrrhos napadol Rimanov a aj keď ich porazil, stratil až príliš veľa elitných vojakov a tu vyslovil jeho slávnu vetu“ Ešte jedno takéto víťazstvo a sme zničení“. Odvtedy sa začala používať fráza „Pyrrhovo víťazstvo“, čiže víťazstvo, ktoré nás stálo viac sily, ako súpera. Ani sám Pyrrhos to neznášal najlepšie, pretože jeho povesť geniálneho stratéga akosi upadala. Bol stále populárny, no už to nebolo to, čo to bývalo.

Chcel si zlepšiť náladu, keďže sa dovolenka nevyvíjala podľa jeho predstáv a tak navštívil krásnu Sicíliu. Tam ho privítali s nadšením, hlavne v Syrakúzach, no netrvalo dlho a musel znova bojovať, tento krát proti Kartágu. Tu sa naozaj vybláznil a vyhral veľa bitiek. No ukázalo sa, že tak aký je dobrý veliteľ a stratég, tak je zlý a namyslený panovník. V mestách zaviedol vysoké dane, aby mohol zaplatiť svojich vojakov a správal sa dosť povýšenecky a jeho obľúbenosť klesla tak nízko, že nakoniec musel odísť a vrátiť sa do Itálie, kde posledný krát narazil na Rimanov, ktorí ho porazili a prinútili ho ustúpiť.

Pyrrhos túto dovolenku okomentoval ako „tú najhoršiu v jeho živote“ a povedal, že sa už nikdy v živote do Itálie nevráti. Tak sa aj stalo a zo zvyškami svojej armády sa vrátil domov, kde sa znova začal sústrediť na pozostatky z Antigonovej ríše. Bojoval napríklad proti Sparte, ktorú síce porazil, no nedokázal ju udržať. Doma mal nejaké problémy so strešnou krytinou a tak sa vydal do Argu, lebo sa dopočul, že tam predávajú tie najlepšie škridle na svete. No zabudol, že za chrbtom mu oxiduje jeho armáda a obyvatelia Argu to pochopili zle. Keď Pyrrhos vošiel do ich mesta,  ľudia využili tú najlepšiu zbraň akú mali a to boli práve tie ich škridle.  Pyrrhos si obzeral, ktoré by sa mu najviac hodili najviac k jeho záhradke s fontánkou a taktiež, ktoré by zabránili každoročnému zatekaniu po dlhých dažďoch, a v tom zbadal to, čo hľadal. No už bolo neskoro, keďže škridla, ktorá sa mu páčila, mu letela priamo do hlavy a spôsobila mu smrteľne zranenie.

Samozrejme, že to nebolo presne tak, no približne niečo takéto sa udialo v Argu a jedno je isté, Pyrrhos sa odtiaľ nevrátil živý. Takýto koniec si určite nepredstavoval, no čo čakal, keď ho šťastie opustilo už v čase, keď sa narodil. Všetko, čo vyhral, nakoniec aj tak prehral a to čo prehral, to sa mu stalo osudným. Mal nato, aby obnovil slávu gréckej kultúry, no rozmach a šťastie Rimanov mu to nedovolili. A v podstate si za svoje neúspechy môže sám, pretože myslel moc na budúcnosť a išlo mu len o slávu, nemyslel na ostatných, sebec.

 

Dnes si posvietim na všetkých sedem rímskych kráľov. Majú veľa spoločného ale aj veľa rozdielneho a preto dúfam, že to nebude nudné čítanie.  Na začiatku len tak v skratke ako vlastne vznikol Rím.  Myslím, že každý pozná príbeh o Romulovi a Removi (kašlime na príbeh o Aeneovi, nikoho aj tak nezaujíma a tak sa tvárme, že z Tróje nikdy neušiel). Dvaja bratia sa jedného slnečného dňa rozhodnú, že si postavia mesto (ako každý deň sa nájdu dvaja bratia, ktorí si z nudy začnú stavať mesto).  Jediným problémom bolo dohodnúť sa, kde si to mesto postavia. Romulus preferoval pahorok  Palatín, no Remus s tým nesúhlasil a jeho voľba bola pravdepodobne Aventín.  A raz si len tak obaja náhodou ležkali v tráve a pozorovali oblohu.  Remus zrazu zbadal šesť vtákov a Romulus  dvanásť vtákov, čo bolo znakom, že Romulova voľba bola správna. Keď sa už začalo s výstavbou (samozrejme, že to Romulus nestaval sám…zrazu sa tam objavila kopa mladých mužov) Remus sa posmieval svojmu bratovi a takpovediac mu závidel. Prehnal to, keď sa mu podarilo preskočiť hradby, čo bolo znamením toho, že mesto je slabo chránené a nepriateľ ho ľahko porazí. Romulus sa nahneval a svojho milovaného brata chcel zabiť. Nevedno, či to spravil sám alebo niekoho poveril touto prácičkou, no faktom ostáva, že od tejto chvíle (od smrti Rema) nám tu ostáva už len jeden borec, a tým je Romulus . Ten to dotiahne až na kráľa a podľa neho sa mesto bude volať Rím. Dosť slušné, ale pozrime sa na to ešte trošku bližšie.

Romulus sa považuje za prvého kráľa aj keď tu je podozrenie, že to bola len mytologická postava. Vytvoril tú najgeniálnejšiu vec v celom Ríme a to senát. Taktiež bol známy tým, že sa snažil zvýšiť populáciu celého mesta, preto srdečne prijímal každého, kto prišiel, či už išlo o utečencov, zločincov alebo inú zberbu. Aby mal kde týchto ľudí napchať, rozšíril mesto na ďalšie štyri pahorky a to na Kapitol, Aventín, Caelius a Quirinal. Dá sa povedať, že jeho vláda bola dosť nepopulárna a na sláve mu nepridal a ani jedna pekná udalosť, za ktorou stál. Táto udalosť sa do histórie zapísala ako „Znásilenie Sabínčaniek“ a išlo tam vlastne o to, že Romulus pozval na oslavu sviatku Boha sýpok a skladísk(Consus po anglicky, slovenskú variantu som nenašiel) všetkých svojich susedov (prevažne Sabíni). V strede osláv sa nečakane všetko ukončilo a Rimana odhalili svoje ozajstné plány a „ukradli“ všetky slobodné ženy aby si ich mohli vziať. Samotný Romulus mal ženu Hersiliu, ktorá bola pôvodom Sabínka. Sabínčania pochopiteľne vyhlásili Rimanom vojnu (viedol ich Titus Tatius). V poslednom boji Sabíni skoro obsadili Kapitol, hlavne vďaka zrade Tarpeia, ktorý im otvoril bránu (a po ňom získala pomenovanie Tarpejská skala na Kapitole). Legenda vraví, že tieto boje nakoniec ukončili Sabínky, ktoré sa už nemohli pozerať na to, ako ich staré rodiny zabíjajú ich nové rodiny. A napokon bol nastolený mier a Rimania a Sabíni sa zjednotili. Vládli im dvaja králi, Titus vládol z Kapitolu a Romulus z Palatínu. Keď Titus umrel, Romulus sa stal znova jediným kráľom a vládol až pokým neumrel vo veku 54 rokov. Mne samému to znie ako nejaká rozprávka, no verte či nie, ukrýva sa v nej veľa overených faktov. Dosť zaujímavá je aj Romulova smrť. Raz, keď vykonával obetu bohom rieky, spustila sa búrka. Všetci ľudia zutekali a za sebou nechali Romula spolu so senátormi. Keď všetko ustálo, Romulus zmizol. Oficiálna verzia znela, že Romula vzal na svojom voze Boh vojny Mars, no ani samotní Rimania tomu neverili. Romulus bol ku koncu svojho života dosť nepopulárny a tak ho proste odstránili  aby im už nerobil žiadne problémy.

Druhým kráľom sa stal Numa Pompilius, pôvodom Sabín, ktorý však vôbec nechcel byť kráľom. Zo začiatku sa na trón snažil dostať senátor Julius Proculus, ktorý tvrdil, že sa mu v snoch zjavil Romulus, ktorý sa teraz stal Bohom a bral to ako znamenie, že on sa má stať kráľom. Ľud však nesúhlasil a preto si vybrali Numu. A ten bol úplne iný ako Romulus. Zatiaľ čo Romulus všetko riešil násilím a bojom, Numa bol skôr zameraný na náboženské a kultúrne srandy.  Dal vystavať chrám pre boha Janusa, taktiež postavil školy pre kňazov a nastolil pokoj v krajine. Taktiež sa hovorí, že Numa upravil rímsky kalendár, keď do neho pridal Január a Február a tak upravil rok na 360 dní. Vládol 43 a počas jeho vlády Rím žil v neprerušenom miery. Povrávalo sa, že veľká časť jeho múdrosti mu bola daná Bohmi. Je považovaný za kráľa, ktorý zmenil polovičných barbarov (Rimanov) na civilizovaný ľud, ktorý už pripomínal Rimanov, ako ich poznáme. Taktiež sa však nevie, či všetko toto je pravda, no nech je ako chce, Rimania mu vďačia za veľa.

Ľudia umierajú a inak to nebolo aj v prípade Numa Pompilia a tak, keď  ho postihla táto istota, na trón sa dostal ďalší kráľ, ktorý preferoval boj pred rozumom a to Tullus Hostilius. Jeho zmýšľanie sa naplno ukázalo čoskoro, keď vypukla vojna medzi Rímom a jej susedom Alba Longou. A keďže mestá boli až príliš blízko seba, dalo sa to považovať za občiansku vojnu. No nakoniec, aby sa vyhli zbytočnému krviprelievaniu, dohodli sa, že namiesto celej armády si vyberú troch „šampiónov“, ktorí budú bojovať proti sebe (každý po troch). Rimania si vybrali bratov Horatiovcov a za Alba Longu bojovali Curiatiovci. Bitka skončila tak, že všetci Curiatiovci boli zabití a len jeden Horatio prežil. Toto znamenalo, že Rím vyhral a Alba Longa sa musela podriadiť jeho nadvláde. No kráľ Alba Longy Mettius nemal ani najmenšiu chuť robiť to, čo sa Rimanom bude páčiť a preto vyprovokoval k vojne ďalšieho suseda (znova som slovenskú variantu nenašiel, ale mali by sa volať Fidenčania). Keď sa s nimi Rimania stretli v otvorenom boji,  Mettius sa na nich ako spojenec vykašľal a dúfal, že Rím prehrá. No akosi nevyšlo, pretože Rimania vyhrali a ešte k tomu milého kráľa Mettiusa nechali roztrhať dvoma bojovými vozmi a keď už nemali čo robiť, tak zrovnali Alba Longu so zemou. Obyvatelia Alba Longy boli presťahovaní do Ríma, kde sa usadili na pahorku Caelius. Takýto prudký rast obyvateľstva prinútil Tulla Hostilia aby spravil zásadné zmeny v meste. Preto nechal vystavať väčšiu budovu senátu a tá na jeho počesť dostala pomenovanie Kúria Hostilia. Tullus taktiež bojoval aj so Sabínmi, no jeho a aj celý jeho ľud zasiahol mor a tak musel tento spor ukončiť a nastoliť mier.
Ku koncu života sa snažil napodobniť svojho predchodcu a začal sa venovať náboženským aktivitám aby tak odvrátil hnev Bohov (za ktorý bol považovaný ten mor). No táto jeho snaha nemala taký účinok ako čakal. Raz, keď robil nejakú obetu počas búrky, trafil ho blesk a milý Tullus to nanešťastie neprežil. Tullus je ďalší kráľ, ktorého existencia nie je stopercentná, no určite vieme, že rodina s menom Hostilius pobehovala po Ríme minimálne ďalšie dve storočia, čiže na tom môže byť niečo pravdy. A taktiež s určitosťou vieme, že Alba Longa padla práve v období, v ktorom by mal vládnuť, čiže to sú asi tie najdôležitejšie fakty, ktoré už nikto nepoprie (hádam).

Štvrtým kráľom bol Ancus Marcius, ktorý bol vnúčik Numa Pompilia a bol to ďalší Sabín na tróne. Mal pre Rím zabezpečiť mier, teda aspoň to si jeho susedia mysleli a preto verili v to, že pre nich nepredstavuje hrozbu. Jeho prvým testom bolo popasovanie sa s takzvanými Starými Latinmi, ktorí tu už nejaký ten rok žili. Teraz sa Ancus ukázal vo výbornom svetle a dokázal, že je minimálne taký dobrý bojovník ako kňaz, diplomat a politik. Starých Latinov porazil a zničil ich mesto a začlenil ich k Rimanom. Legenda hovorí, že Ancus nechal postavať mesto Ostia aj keď to niektorí archeológovia  popierajú. Ovládol tak južnú stranu rieky Tiber, no severná časť stále patrila pod nadvládu Etruskov. Nechal teda postavať most cez rieku (Sublician Bridge), ktorý mal základňu na pahorku, ktorý ešte nebol súčasťou Ríma a slúžil na ochranu Ostie, ktorá bola mimochodom zdrojom soli pre Rím pred hrozbou zo severu.  Ancus Marcius bol považovaný za múdreho a dobrého kráľa, no ako inak, umrel.

Roky ubiehajú, ľudia umierajú a na trón prichádza nový kráľ. V prípade Ríma to bol Tarquinius Priscus,  čiže Tarquinius Starší. Jeho pravé meno bolo Lucius no do histórie sa viac zapísalo toto meno, pretože to je asi viac cool alebo čo. Pochádzal z etruského mesta  Tarquinii a jeho otec bol pôvodom z Korint a bol to vážený človek. Rimanom sa nepáčilo, že im má vládnuť Etrusk, no zdalo sa, že Tarquinius bol kráľ, ktorého si zvolil osud. Predtým ako sa stal kráľom, žil na kráľovskom dvore predchádzajúceho kráľa a bol strážcom jeho dvoch synov. Keď kráľ umrel, Tarqunius poslal jeho synov loviť, pokým on pripraví všetko na pohrebné ceremónie pre ich otca, no keď sa vrátili, on si to už pekne sedkal na tróne. Nevedno akým zázrakom sa mu podarilo získať si priazeň ľudu, no nech je ako chce, Rimania ho prijali za svojho kráľa. A keďže ho po chvíľke prestalo baviť len tak sedieť, tak sa rozhodol, že niečo vykoná. A tak začal bojovať proti svojim susedom a všetkých ich porazil. Či už išlo o Latinov, Sabinov alebo Etruskov, všetci do jedného museli pred ním pokľaknúť. Taktiež sa hovorí, že nechal postaviť Merkúrov Veľký Chrám, no nikto si tým nie je istý. Za jeho vlády Rím prvý krát privítal cirkusové hry a taktiež sa považuje za kráľa, ktorý nechal vystavať Circus Maximus a aj iné stavby, ktoré do mesta priniesli zábavu. No snažil sa aj upevniť svoju moc a preto rozšíril senát na sto mužov, a dosadil si tam svojich ľudí, prevažne etruského pôvodu. Jeho smrť však nebola pokojná, práve naopak. Marciovmu synovi sa konečne podarilo vymyslieť plán a tak najal dvoch nájomných vrahov, aby Tarquinia zlikvidovali. Tí ho obkľúčili a zatiaľ čo prvý spredu vzal pozornosť na seba, druhý zozadu Tarquinia zasiahol sekerou do hlavy a to znamenalo okamžitú smrť. No jeho žena  zaklamala ľudu a povedala, že pred tým, ako podľahol zraneniam, si želal, aby na jeho miesto nastúpil Servius Tullius. A takto sa dostávame k šiestemu kráľovi.

Tomuto kráľovi sa pripisuje veľa úspechov a reforiem Ríma, no koľko z toho je pravdivých, nevieme a nevieme ani, odkiaľ pochádza (aj keď je možné, že to bol ďalší Etrusk). Je tu však jedna legenda, ktorá hovorí, že keď bol Servius malý, tak ho jeho matka našla v posteli, ktorá celá horela, no jemu sa nič nestalo. Vtedy bolo predpovedané, že dokáže veľké veci. No naspäť k jeho vláde. Tarquinius mal troch synov, tak si musel Servius zabezpečiť ich poslušnosť a zosobášil ich so svojimi dcérami. Taktiež mu veľmi pomohlo, že porazil vo veku 44 rokov Etruskov a sám sa zúčastnil  bitky. Vďaka nemu v Ríme zaviedli prvý trošku primitívny peňažný systém a prvé mince. Dovtedy ich obchod fungoval systémom niečo za niečo. Zdá sa mi, že na niektorej minci bola vycapená aj jeho tvár. Taktiež rozširoval mesto a je možné, že stojí aj za postavením prvých hradieb. Urobil veľa aj pre náboženstvo, no asi najväčšia vec, ktorú priniesol do Ríma bola, že rozdelil Rimanov do piatich skupín podľa majetku. Tento systém sa nazýval timokracia, čo pochádza z gréckeho timo (majetok) a kratia (vláda), čiže vláda majetku. Išlo tam vlastne o to, že táto vláda dávala ľuďom právo voliť (aj keď tí najbohatší mali najviac hlasov) a taktiež to pomáhalo pri organizácii armády, pretože čím vyššie v tomto systéme obyvateľ bol, tým lepšie zbrane si mohol dovoliť. Rozdelil obyvateľov na  tri kmene, podľa toho, ako platili dane, no o tých kmeňoch sa moc nevie. Všetky budovy, ktoré jeho predchodca dal vystavať a neboli dokončené, tak dostaval. Medzi najvýznamnejšie patrí  Chrám Jupitra na Kapitole. Jeho koniec sa už začína podobať na Rimanov. Senátorom sa nepáčila jeho politika a tak ho chceli zabiť. Raz vošiel do senátnej budovy, kde ako obvykle chcel niečo povedať, no senátori sa proti nemu postavili ,vyhodili ho odtiaľ a von ho dobodal nájomný vrah. Ulica, na ktorej bol zavraždený dostala meno „vicus sceleratus“ alebo teda „ulica viny“.

Ani sme sa nenazdali a dostali sme sa k poslednému rímskemu kráľovi. Lucius Tarquinius Superbus (jeho meno som prvý krát počul asi pred štyrmi rokmi a stále sa nad ním pousmejem). Bol taktiež známy ako Tarquinius Spupný. Je možné, že bol synom predchádzajúceho Tarquinia, no časovo by to nesedelo a preto predpokladám (a nie len ja), že to bol asi jeho vnuk. Na trón sa dostal viac menej neprávom, no to vtedy asi nikoho nezaujímalo. Bol považovaný za tyrana (tak sa volali vládcovia v gréckych mestách) no taktiež bol krutý a čiže to pomenovanie mohlo mať dva významy. Svoju pozíciu si snažil upevniť ako len vedel a všetkých potencionálnych nepriateľov nechával zneškodniť.
Bol to parchant a aj keď bojoval vo vojnách, tak využíval všetky možné finty, aby porazil súpera.

K jeho dobrým skutkom sa dá zaradiť fakt, že dal vystavať ďalšie nové budovy, cesty a spevnil hradby. No na výstavbe väčšinou násilne pracovali plebejci, ktorí ho za to museli nenávidieť. Aj k tomuto kráľovi sa viaže pekná legenda a to o Sibyle, veštici, ktorá mu ponúkla deväť svojich kníh, no on túto ponuku odmietol. Tak tri knihy hodila do ohňa a ponúkla mu ostatných šesť. No aj tie odmietol len preto, lebo ich chcel vidieť horieť. Zvyšné tri už nakoniec prijal. V týchto knihách sa nachádzali predpovede budúcnosti Ríma, no Tarquinius pre svoju hlúposť o dve tretiny z nich prišiel (a nakoniec zhoreli aj tie posledné tri, ale to až za čias republiky). K jeho vláde sa dá dodať, že bohatým bral a chudobných nechal stavať budovy ( ak ste čakali niečo iné, tak toto nie je Jánošík). Nakoniec sa ľudia vzbúrili. Poslednou kvapkou bolo znásilnenie nejakej váženej ženy jeho synom Sextom  (to meno asi nedostal len tak).  Šľachtici, na čele ktorých bol Lucius Iunius Brutus, sa postavili proti kráľovi ,zvrhli ho a nastolili republiku (510/509 p.n.l.). Tarquinius musel ujsť do exilu a aj keď sa snažil získať trón naspäť, nikdy sa mu to nepodarilo. Týmto končí obdobie kráľovstva a začína obdobie republiky (res publica= vec verejná).

Neraz som napísal, že to a to je len legenda alebo niečo, čo nevieme naisto, no dá sa predpokladať,ženejako takto to mohlo vyzerať. Samozrejme, že niektoré mýty boli vymyslené, aby upútali pozornosť širokého publika.  Ale všetko je to vlastne jedno, lebo nech bolo ako bolo, osudom Ríma bolo stať sa republikou, pretože kráľovstvo stálo za prd.

    Kedysi veľmi dávno sa v Malej Ázii, na južnom pobreží Čierneho Mora, rozprestieralo kráľovstvo Pontu. Dá sa povedať, že to bol malý úlomok z rozsiahlej ríše Alexandra Macedónskeho. Grécky vplyv bol citeľný takmer všade, veď už predtým toto územie kolonizovali grécki obyvatelia. Kráľovstvo dlhé roky spolupracovalo s Rimanmi, no v roku 120 pred našim letopočtom nastal obrat. K moci sa totiž dostal mladík s menom Mithridatés VI. Pontský (nazývaný aj Eupatór, čo znamená Dobrý otec).Narodil sa v roku 132 p.n.l. a  bol to trošku paranoidný typ človeka, pretože už od mala pociťoval strach z toho, že sa ho jeho matka  chce zavraždiť a podobné srandy (povráva sa, že zabila jeho otca, jej manžela).  V mladosti musel zo strachu o svoj život opustiť jeho palác a všetky tieto činitele ho výrazne ovplyvnili. No vyformovali ho v muža, ktorý sa zapísal do histórie.

Mithridates patril k neuveriteľne vzdelaným a charizmatickým kráľom. Taktiež bol iniciatívny a myslel na budúcnosť. Legendy vravia, že sa dokázal dohovoriť v dvadsiatich dvoch jazykoch, čo je obdivuhodné. Patril k výborným rečníkom a pamätal si mená takmer jednej tisícky jeho vojakov, čo bola veľmi vzácna a cenná vlastnosť.  Písal dokonca aj knihy o prírode a taktiež sa zaujímal o vedu a umenie. Jeho temnou stránkou bola však krutosť. Dá sa povedať, že ľudí vražil jedna radosť a bolo mu jedno, že niektorí z nich boli jeho príbuzní. Keď vyrástol a už ho otravovalo to, že musel vládnuť spolu so svojou matkou, tak ju uväznil a sám sa chopil moci. Za manželku si vzal vlastnú sestru a po dvoch rokoch ju zabil, lebo ho údajne chcela s milencom otráviť. Dôkaz jeho paranoje.

Po všetkých týchto udalostiach začal realizovať svoj diabolský plán a z malého kráľovstva začal budovať silnú, prosperujúcu a hlavne konkurencieschopnú ríšu. Obsadil okolité územia(Galatiu, Fyrgiu,Kolchiu  a iné) a taktiež pomohol Bosporskému kráľovi Perisadovi V. v bojoch proti Sktýtom a Sarmantom, pričom najprv získal malé územia a neskôr po smrti Peisada V. aj jeho kráľovstvo. Nechal zavraždiť kráľa Kappadócie a dosadil na trón svojho syna, no Rimanom sa to nepáčilo a tak sa im podriadil, pretože sa necítil dostatočne silný na boj s nimi.  V roku 94 p.n.l sa spojil s arménskym kráľom (aj svadbou) a v roku 92 p.n.l. aj s partským kráľom a vytvorili tak silné spojenectvo, ktorého sa Rimania museli obávať. A toto všetko dosiahol v celkom mladom veku (ak dobre počítam, tak mal maximálne 40 rokov).

 

 

    Keď sa v roku 90 p.n.l. začne  občianska(spojenecká) vojna v Ríme, Mithridates to využije a napadne rímske územia v Malej Ázii. To je začiatok prvej vojny  Ríma s Mithridatom. Jeho armáda bola v tom období veľmi silná (300 000 až 400 000 vojakov a 400 lodí) a tak sa rozhodol, že zaútočí na rímsku provinciu Ázia a tak akosi sa mu podarilo vyhrať. Aby toho nebolo dosť, zabil miestneho správcu Aquillia(zomrel dosť vtipne, Mithridates mu do úst vlial roztavené zlato, lebo bolo známe, že Aquilius miloval zlato)  a nechal zmasakrovať 80 000 (podľa Plutarcha až 150 000) Rimanov a Italikov. Vraj to spravil preto, aby si zabezpečil ich lojalitu. Za 3 roky Mithridates ovládol celú Malú Áziu, Grécko, Tráciu , časť Macedónie a taktiež ovládal Čierne more a územia na jeho pobreží. Grékom odpúšťal niektoré dane a správal sa k ním prívetivo.

Všetko vychádzalo ako malo, až kým sa do Grécka neprivalil chlapík s menom Sulla (bol to nejaký významný rímsky politik,ktorého tam poslal senát), ktorý postupne dobyl Atény a Peiraieus. Vyhrával aj ďalšie bitky nad Mithridatom, no potom ho udalosti v Ríme prinútili vrátiť sa tam a tak si pontský král mohol chvíľu oddýchnuť. Neskôr však stratil aj dôležité mesto Pergamon a tak musel podpísať mier, v ktorom sa vzdal svojich území v Grécku a aj provincie Ázia na úkor Ríma. Taktiež bol prinútený zaplatiť 3000 talentov a odovzdal 70-80 svojich lodí Rimanom. Taká bola cena za to, že ho znova uznali za rímskeho spojenca.

 

Ako áno, ako nie, v roku 83 p.n.l. obvinil Mithridates svojho syna z toho, že je ležérny vandrák a nechal ho popraviť. V tomto období začína aj druhá rímsko-pontská vojna, v ktorej rímsky generál a vojvodca Murena zaútočil na územie Kappadócie a túžil ho získať tak povediac na vlastnú päsť. Samozrejme, že sa mu to nepodarilo a tak začal prehrávať a vojna končí tým, keď Sulla zakázal Murenovi ďalej napádať Pontus a jeho územia. Táto vojna bola krátka, no ukázala, že Mithridates je stále silný. Postupom času však jeho popularita v Ríme klesala ešte nižšie, pretože vytváral spojenectvá s nepriateľmi Ríma. Bolo jasné, že mal niečo za lubom.

V roku 74 p.n.l umiera Bythínsky kráľ Nikomedés IV. a svoje kráľovstvo zanechal Rimanom. To sa nepáčilo Mithridatovi a preto sa postavil na stranu Nikomedovho syna, ktorý si taktiež nárokoval na trón. Jeho vojská zaútočia na Bythíniu a tým sa začína tretia vojna proti Mithridatovi. Vyhrával a získal naspäť nejaké územia, ktoré v predchádzajúcich vojnách stratil.  No potom sa na čelo rímskej armády postavil  L. Licinius Lucullus, ktorý bol schopný veliteľ a generál. Pod jeho vedením utrpel Mithridates drvivé porážky a pred úplnou prehrou ho zachránila len slabá pozícia Luculla v Ríme a revolta v jeho vlastných radoch.

Pontský kráľ bol oslabený, no stále sa snažil o nejaké náznaky a preto sa aj pokúsil znova zaútočiť. Vyhral jednu bitku u Zely, a na malú chvíľu znova ovládol Pontus. No potom sa generálom stane preslávený Gnaeus Pompeius ” Magnus”, ktorý nič nenechal na náhodu a Mithridata porázil. Ten utiekol ku svojmu spojencovi Tigranovi (vládca Arménska), ktorý ho však odmietol zo strachu pred Rimanmi. Mithridates bol prinútený utiecť až do Bosporského kráľovstva, kde, ako už mal vo zvyku, zabil svojho syna, ktorý v kráľovstve vládol. Snažil sa zachrániť, čo sa dá, no už vedel, že toto je jeho koniec.

Mithridates bol známy tým, že od mladého veku požíval v malých dávkach rôzne jedy, aby bol neskôr voči nim odolný. To sa teraz obrátilo proti nemu, lebo keď chcel spolu so svojimi dvoma dcérami spáchať samovraždu  a všetci traja požili jed, dcéry umreli, no kráľ to prežil. A ta   k musel prikázať svojmu sluhovi, aby ukončil jeho život mečom a ten tak aj spravil. Aj keď mal všetko výborne premyslené, chýbal mu malý kúsok šťastia, ktorý by mu dovolil zrealizovať jeho veľké plány. Nikto nevie, čo by sa stalo, keby sa mu to podarilo, no to už nie je vôbec podstatné. Jeho telo Pompeius čestne upálil v meste Sinope.

(pri písaní som využil zdroje: ancienthistory.about.com, forum.valka.cz,en.wikipedia.org, no hlavne som sa snažil písať z vlastnej hlavy aj keď to nie vždy bolo možné)

                          
Po veľmi významných absolutistických panovníkoch, ako boli Mária Terézia a Jozef II.,nastúpil na rakúsko-uhorský trón v roku 1790 Leopold II. , ktorý si však vládnutie dlho neužil. Snažil sa síce panovať v zmysle absolutistických myšlienok, no na tróne sedel len dva roky.     1. 3. 1792 umrel a následníkom na tróne sa stal jeho syn František I., ktorý sa stal známym hlavne kvôli jeho odporu k zmenám a reformám vo vláde a jeho podozrievavosti a strachu voči ľuďom, kvôli ktorému sa so všetkými rozhodnutiami radil so svojim kancelárom Metternichom.

František I. sa narodil 14.2.1768 vo Florencii a umrel 2.3.1835 vo Viedni. Bol synom už spomenutého Leopolda II.  a jeho manželky Márie Ludoviky, ktorá pochádzala zo Španielska (dcéra španielskeho kráľa Karola III.(IV. kráľ neapolský a sicílsky) Bourbonskeho). Mal 16 súrodencov.  Keďže František bol prvorodené dieťa, automaticky sa stal následníkom na trón. Nezáležalo na tom, či bol alebo nebol schopný vládnuť múdro a spravodlivo.

Jeho korunovácia na uhorský trón sa uskutočnila 6.6.1792 a 9.8.1782 sa zas uskutočnila korunovácia na trón kráľa českého. Tu sa prvý krát stretol s Metternichom, ktorý sa neskôr stal „najmocnejším mužom v Uhorsku a taktiež Františkovou pravou rukou. Bol taktiež zvolený za cisára Svätej ríše rímskej národa nemeckého, ako František II.

Keď sa ujal vlády, v Francúzku prebiehali nepokoje a revolúcia. Strach z toho, že sa niečo podobné udeje aj v jeho krajne, ho prinútil ku ráznym opatreniam. 11.8. 1804 prijal na upevnenie svojej moci titul prvého rakúskeho cisára. Tento titul bol paradoxný, pretože František už bol cisárom SRRNN a do nej patrilo aj Rakúsko. SRRNN však začalo ohrozovať Francúzsko, ktoré viedol cisár Napoleon (tiež sa dal korunovať za cisára v roku 1804). Obsadzoval Františkove územia a ten bol nakoniec prinútený vzdať sa titulu cisára SRRNN v roku 1806. Napoleon vyhlásil Nemecký spolok a ríša aj titul zanikli. Odvtedy bol František už len uhorským cisárom Františkom I.
František nebol osvietenecký panovník, a tak sa namiesto osvieteneckých pokrokových reforiem, vybral smerom bojovania a policajného útlaku vo vnútri vlastnej krajiny. Osvietenecké obdobie sa v monarchii skončilo. (Historik V.V.Tomek napísal, že odpor vlády voči „slobodnému ruchu“ sa v tej dobe vystupňoval tak, „že nikto potom už nesmel pozdvihnúť svoj hlas vo  veciach verejných, aby nebol stíhaný ako podozrivý zo zhubných zásad jakobínských”). Tento systém bol odrazom svojho tvorcu. František bol usilovný, pracovitý, konzervatívny úradník, ktorému (podľa jeho strýka Jozefa II.) „chýbali myšlienky“.Jeho hlavným politickým ideálom bolo zaistiť pokoj „všeobecnou nehybnosťou“.

V prvom období vlády sa František I. zapojil do piatich vojen proti republikánskemu a napoleonskému Francúzsku. Po prehre pri Slavkove 2.12.1805 musel Napoleonovi odstúpiť Benátsko, Dalmáciu a Tyrolsko.  Po prehre v tretej vojne s Francúzskom v roku 1908 prišiel o západný Halič, Kraňsko, Istriu, a Terst. Neúspešné vojny sa odrazili aj v zlej hospodárskej situácii krajiny, ktorá vyvrcholila štátnym bankrotom spojeným s devalváciou meny (1811). V roku 1812 bol František I. prinútený vydať svoju dcéru Máriu Lujzu za Napoleona I., čím sa stal jeho formálnym spojencom (aj keď Františkova manželka sa tomu snažila zabrániť).

Františkovou záchranou bol knieža Metternich, ktorý po víťazstve pri Lipsku nad Napoleonom, dirigoval kongres vo Viedni o novom usporiadaní Európy. František uzavrel s pruským kráľom Friedrichom Wilhelmom III. a ruským cárom Alexandrom I. Svätú alianciu, ku ktorej sa  neskôr pripojili všetci európski panovníci. Výsledkom Viedenského kongresu bol nielen návrat všetkých stratených území, ale aj posilnenie vplyvu Rakúska v Taliansku. Vo vnútornej politike mal najväčší vplyv policajný prezident Jozef Sedlnický. Toto obdobie sa niekedy nazýva aj dobou policajného absolutizmu.
Štátna správa sa utápala v zbytočnej byrokracii. Metternich si uvedomoval, že zlepšenie štátnej správy by sa dosiahlo zrušením zbytočných kancelárií, komisií a direktórií. Pokúšal sa o tom presvedčiť aj Františka, ale tvrdý odporca akýchkoľvek zmien, jeho návrhy tvrdohlavo odmietal. Dokonca na záver svojej závete, určenej synovi Ferdinandovi V., napísal “Vládni a nič nemeň!” Metternich ako kancelár rozhodoval takmer o všetkom a Františkovej pasívnej povahe to veľmi vyhovovalo. V názoroch sa zhodli a akcieschopnosť Františkovi chýbala, takže Metternich tridsať rokov umŕtvoval, čo sa umŕtvovať dalo.

František raz sám o sebe vyhlásil, že by bol dobrým “dvorným radcom” – čím dal jasne najavo, že sa mu nechcelo riešiť zložité dilemy – napríklad čo s dcérou a najmä s vnukom, ktorý bol Napoleonovým synom a na viedenskom dvore bolo jeho postavenie veľmi komplikované.

Vo Francúzsku sa vrátili na trón králi – príbuzní Františkovej popravenej tety Márie Antoinetty a Napoleonovi najväčší nepriatelia. Metternich Františkovi poradil, aby sa k zložitým otázkam nevyjadroval. Radšej riešil bezvýznamné veci – napríklad zaviedol známu skratku c.k. – čo znamená, že všetci úradníci či vojenské jednotky používali názov cisársko-kráľovskí. Nepodstatným dokumentom venoval celé dni.

Váhavosť a nerozhodnosť rakúskeho cisára si všimli aj ostatní panovníci. Ruský cár Alexander I. sa preto vždy s Františkom rozprával o nepodstatných veciach a problémy riešil s Metternichom. Ruský veľvyslanec Alexandrovi vyjadril vzťah týchto dvoch vetou: “Rakúska politika sa zakladá na Františkovej povahe a riadi ju Metternichov duch.” Sám Metternich o Františkovi povedal: “Nebesá ma postavili vedľa muža, ktorý je stvorený pre mňa a ja pre neho.”

A aj keď sa František bránil zmenám, pokrok nezastavíš a práve počas jeho vlády začína v Rakúsku (bez zásluh a účasti režimu) priemyselná revolúcia spojená s prevratnými zmenami,  ktoré 30 rokov po Františkovej smrti viedli k úplnému kolapsu ním vytvoreného režimu. František  bol však aj patrón umenia a vedy, čo dokazoval zavádzaním rôznych „menších“ inovácii , ako napríklad parníky, ktoré sa plavili na Dunaji, alebo sa snažil rozvíjať železnicu a železničné trate.

České zeme sa za Františka hospodársky i kultúrne rozvíjali, bolo založené Vlastenecké múzeum, bola postavená konská dráha Linec-České Budějovice, vzniklo „Vysoké učení technické v Prahe“, boli položené základy cukrovarského, textilného, sklárskeho a hutníckeho priemyslu.
František I. bol štyrikrát ženatý. S prvou ženou mal jednu dcéru, po ktorej narodení však umrela. Druhá žena bola jeho sesternica, takže ich deti mali nejaké genetické vady a len malá časť z nich bola schopná samostatnej existencie. Z tohto inak šťastného a harmonického manželstva sa mu narodilo 12 detí. Potom, ako mu umrela aj druhá manželka, oženil sa ešte dvakrát, ale už nemal žiadne deti. František I. umrel po 43 rokoch vlády  na zápal pľúc. Pochovaný bol v kapucínskej hrobke vo Viedni.

(Použité zdroje: forum.valka.cz, blog.sme.sk, en.wikipedia.org, väčšinu som sa snažil napísať z vlastnej hlavy za pomoci učebnice z dejepisu)