Kategória: Čo to čítam ?

Neviem ako vy, no odkedy ma začala baviť literatúra a nie je to až tak dlho, tak som túžil prečítať si niečo svetové, niečo, čo pozná hádam každý. Po dlhom bádaní v malej domácej knižnici, ak to tak smiem nazvať, som naďabil na túto knihu, o ktorej sme sa dokonca aj učili. Vedel som, čo očakávať, vedel som ako to skončí, no i tak som sa do nej pustil s gustom, pretože ma lákalo niečo iné ako fantasy. Áno, toto bolo prvé dielo zo svetovej klasiky, ktoré som prečítal. Dodnes to neľutujem, aj keď romantickí hrdinovia mi asi nebudú moc blízki, keďže ich koniec je vo väčšine prípadov hneď jasný. Pustil som sa teda do čítania, ktoré mi mimochodom trvalo až dva týždne, aj keď príbeh je na necelých 150 stranách, myslím. No proste mám čo robiť, aby som sa zlepšil. Ale späť ku knihe.

Ako je vám možno známe, Werther je písaný formou listou, ktoré samotný hrdina píše svojmu priateľovi. Opíše mu každý jeden detail jeho pestrého života, vyžaluje sa mu s každým problémom, ktorý ho postrehne, no proste nič neskrýva a hovorí o všetkom veľmi otvorene. Od začiatku sa Werther javí ako človek plný radosti, lásky, pochopenia pre druhých, zanietenosti vo svetské krásy a plno iných prirovnaní, ktoré často ukazoval v každom liste. Hrdina sa tešil z každej maličkosti a to ho ešte nepostretlo to najväčšie šťastie v živote, žena.

Tá sa síce objavuje už na počiatku zápletky, no len postupne Werther zisťuje, čo skutočne cíti a prejavuje svoje najhlbšie city ku nej. Bolo naozaj zaujímavé čítať, ako sa dokázal zamilovať do takmer neznámej ženy, no to ako to vygradovalo, to sa snáď ani nedá opísať. Jeho láska bola určite pravdivá, možno  prikrášlená vášňou, no predsa si dovolím tvrdiť, že Lottu (tak sa volalo to dievča)  vážne miloval.

No potom hrdina zisťuje, že ona jeho lásku nemôže opätovať a tak sa snaží zabudnúť, no už je viditeľne neskoro, lebo v každom liste, ktorý síce začínal úplne inou témou, vždy to zakončil tým, ako trpí bez nej a podobne. Dokonca aj odišiel na istý čas z dediny, na ktorej žili, no stále sa to v ňom držalo a vtedy sa to začalo zvrhávať. Šťastnú náladu vystriedala pochmúrna, radosť z vecí sa pominula, Werther videl jedine Lottu, ktorá ho však nemohla milovať, čo mu ku koncu knihy aj povedala. Pamätám si tú časť nesmierne dobre, pretože pokým ste pri čítaní cítili ako to všetko padá, zrazu to zastalo. Napätie úplne upadlo, hrdina už viditeľne prichádzal ku koncu a akoby len dožíval. Ja sám som mal v posledných momentoch pocit, akoby všetko okolo mňa stíchlo a prežíval som to už s takým pokojom. Werther bol rozhodnutý. A spravil to, čo považoval za najlepšie. Následne ostávalo len zopár strán, ktoré boli taktiež pokojné, no zahalené temnotou. Ak som sa zo začiatku aj nudil čítaním Wertherovych často dlhých a nie moc zaujímavých listov, tak koniec som hltal ako piškóty.

Romantický hrdinovia to vo svete nemajú ľahké, presne ako vo Wertherovom prípade. Celý svet sa mu zrútil v momente, keď sa zamiloval a zistil, že to nemá budúcnosť. Koniec tohto a jemu podobných diel je však, podľa mňa, vždy drsný a prehnaný.  Utrpenie mladého Werthera bolo ťažké čítanie, no koniec koncov, je to staršie dielo a sám sa priznám, že štýl, akým je písané, som si obľúbil. Knižku si prečítajte len ak patríte k normálnym ľuďom, ktorí netrpia zbytočnými depresiami, inak by ste sa mohli mnohým veciam z knižky inšpirovať a neskončilo by to dobre.

Kde sa vzala, tu sa vzala, z poličky sa vyhrabala..áno, reč je o starej knihe, ktoré sa mi dostala do rúk len preto, že ju máme doma už nejaký ten rôčik. Sám by som po nej asi nesiahol, pretože ma nikdy nelákal tento žáner. Až doteraz. Prečítal som si Tarzanovho syna, knihu, ktorá je mimochodom 4. z dlhej ságe o Tarzanovi (všetkých kníh je asi 24), a môžem povedať, že som spokojný. Predchádzajúce knihy som nečítal, no myslím že to pri tejto to ani nebolo treba. Príbeh je totižto jednoduchý a samostatný, no zároveň spätý aj s príbehom samotného Tarzana, ktorý v tejto knihe nehral až takú dôležitú úlohu. Ako už  naznačuje názov, v knihe je hrdinom jeho syn.

Začiatok bol trošku nudný, objavila sa v ňom gorila a muž z džungle, ktorý zrejme hral nejakú rolu v predchádzajúcich častiach. Oboch týchto tvorov našli námorníci a zobrali ich do Anglicka. Muž im stále tvrdil, že gorila je jeho, lebo ju chcel využiť k zisku peňazí. Bola totižto až nadmieru inteligentná, a nie len tak náhodou, keďže  ako sa neskôr ukázalo, bola to Tarzanova priateľka resp. priateľ, keďže to bol samec.

To je tak asi k začiatku a príbeh sa podľa môjho názoru začína, keď sa v ňom objaví malý trinásťročný chlapec, ktorý po svojom otcovi zdedil chuť skákať a robiť veci, ktoré sa normálne nerobia. Ten objaví opicu a bude jej chcieť pomôcť. Keďže má dostatok peňazí (Tarzan si vzal Jane a tá bola bohatá), tak sa mu to aj viac menej podarí, s tým, že muž z džungle bude usmrtený (prvá smrť a v celom príbehu ich bolo dosť).  Chlapec sa klamstvom dostane až do Afriky, no tam ho opustí šťastie a už sa naspäť nevráti a bude nútený žiť ako kedysi žil jeho otec. Tam ho postretnú mnohé dobrodružstvá a nástrahy džungle, s ktorými sa naučí žiť a bojovať.

Ďalej vám už však nechcem prezrádzať, aj keď z toho, čo som napísal, vás to asi nenadchne, no je to príjemné čítanie, miestami detské, miestami drsné. To, čo sa mi na celom príbehu páčilo najviac, bolo, že všetky jeho časti boli istým spôsobom prepojené a nakoniec sa to všetko dostalo na povrch a niektoré fakty som si ani neuvedomil a pritom to všetko bolo také očividné. To prekvapenie celej knihe dodalo istý šmrnc, a tak si dovolím povedať, že aj keď to nebolo to, čo obľubujem, neľutujem, že som pri tejto tenučkej knižke strávil takmer týždeň.

Pokračujem v čítaní poviedok majstra Čechova, pri ktorých sa mi neraz na  tvári objavil aj zarmútený výraz. Neviem, či je to naschvál, alebo len náhoda, no dnešná trojica príbehov bola takpovediac kopa smútku. Ako, nie že by to boli nejaké drámy, len autor zrejme okrem satiry musel načrieť aj do suda s neveselými motívmi. Ale poďme sa na ne radšej pozrieť.

Utečenec– podľa názvu by som nebol povedal, že sa bude jednať o poviedku, v ktorej hlavnú úlohu hrá malý chlapec, ktorý so svojom mamou navštívi lekára a ten mu oznamuje, že má nejaký problém na lakti a že bude musieť podstúpiť operáciu s tým, že ostane cez noc v nemocnici bez matky. Chlapcovi sa to nepáčilo, no doktor mu nasľuboval samé pekné veci a tak nemal nakoniec žiadne námietky.  Stalo sa tak, chlapcova matka odišla a chlapca zaviedli do jednej z nemocničných izieb. Tam pozoroval ostatných pacientov, ktorí trpeli rôznymi neduhmi.  Pomaly sa deň menil na noc, doktor neprichádzal a chlapec pochopil, že bol oklamaný, no v tom momente zaspal. Zobudil sa až keď jedného z pacientov brali preč, pretože skonal. Chlapec spanikáril a chcel ujsť, čo sa mu aj podarilo a vybehol do chladnej noci von. Bolo mu clivo za matkou a chcel ísť za ňou. No nevedel kadiaľ a tak utekal najprv jedným smerom, tom druhým, až nakoniec bežal popri nemocnici a zbadal svetlo v okne, v ktorom sedel pán doktor. Chcel mu niečo zakričať, no už nestihol, lebo odpadol. Keď sa ráno zobudil, stál nad ním doktor a karhal ho zato, čo vyviedol.
Prvá z tých, pre mňa smutných, poviedok.  Sám som niečo podobné zažil, lebo keď som bol malý, tak som veľa času trávil v nemocnici a veru moja mamina mi chýbala každý deň a neraz som len tak z ničoho nič chcel byť pri nej.  V podstate to možno ani nie je smutná poviedka, no mne taká prišla, pretože pri jej čítaní ma chytala nostalgia. Čechov však ukázal, že okrem spisovateľstva sa vyzná aj v lekárskom odbore, lebo choroby pacientov opísal veľmi presvedčivo. Slabšia, no veľmi pekná poviedka.

Vaňka- hlavou postavou je malý Vaňka, ktorému umreli rodičia a tak ako sirota pracuje pri nejakom obuvníkovi . No život tam je hrozný a tak píše list svojmu dedovi, ktorý žije na dedine s tým, že ho prosí o to, aby po neho prišiel. Nebudem to dlho opisovať, len poviem, že chlapec hovorí o tom, ako ho bijú, ako si z neho ostatní robia posmech a podobné veci. Celé to je dojemné, no potom si spomína aj na samotného dedka a to zas v čitateľovi vyvolá pocit, že všetko bude fajn. No keďže Vaňka je stále malý chlapec, netuší, ako sa píšu listy a naivne napíše na miesto adresy „Dedkovi na dedine“ a meno svojho dedka. Potom vybehne von a zistí, že list treba hodiť do poštovej schránky, odkiaľ ho potom doručia tomu, komu chcel aby ho doručili. Hodí ho tam a potom už spokojne spí a sníva sa mu, ako už žije so svojim dedkom.
Aj hlupákovi však dôjde, že dedko list nemohol dostať a tak chudák Vaňka určite musel trpieť aj naďalej. Krátka poviedka, zameraná hlavne na tento faktor naivnosti malého chlapca, ktorý proste túži po láske, ktorú mu už jeho rodičia nemôžu dať. Dojemné a smutné pocity naplnili moju myseľ, no Vaňka je určite jedna z najlepších poviedok, ktoré som zatiaľ čítal.

Úradníkov skon– na záver som si nechal takú čerešničku na torte v podobe satirickej poviedky so smutným koncom.  Autor na začiatku píše o tom, ako ľudia obľubujú nečakané zvraty a potom začína poviedka. V divadle je predstavenie a istý chlapík ho pozoruje, no náhle…tu sa autor pozastavuje a hovorí o tých nečakaných zvratoch…si kýchne. Omylom však opľuje muža pred ním a nebol to nikto iný, ako ctený generál a veľavážený pán v spoločnosti, ktorého meno nie je podstatné. Celá poviedka je o tom, ako sa ten prvý chlapík snaží ospravedlniť tomuto generálovi, ktorému to je úplne jedno a vari by bol na to aj zabudol, keby mu to muž stále nepripomínal. Dokonca sa  pýta vlastnej manželky, čo si o tom myslí a aj tej je to ukradnuté. Ale stále si ide za svojim a snaží docieliť to, po čom túžil, čiže slová ako „to je úplne v poriadku“. No nakoniec zájde priďaleko a otravuje generála aj u neho doma a tak generálovi neostáva nič iné, len ho vyhodiť. Muž, sklamaný a potupený, odchádza domov a tam…skoná.  Nečakané…
Krásna ukážka toho, ako ľuďom záleží na názore iných. Čechov zabil dve muchy jednou ranou, lebo vtipne a zároveň kriticky zobrazil to, čo trápi spoločnosť aj dnes. Teda, nemuselo by ju to trápiť a predsa ju to trápi…paradox. A nakoniec, vážne nečakaná smrť človeka, ktorý proste túžil počuť, že sa na neho generál nehnevá. Ale povedzte, vám sa nikdy nestalo, že vás trápila niečo podobné a pritom to druhá osoba mala úplne na háku, no vás to žralo a žralo ? Určite áno. Ja sám som sa v tom našiel.

Takže pre začiatok by som vás chcel privítať pri novej rubrike, ktorú sa mi dúfam podarí rozbehnúť a hádam bude mať aj nejaký ten úspech konečne. Rubrika to bude, ako už názov naznačuje, zameraná na knihy, ktoré čítam a môj pohľad na ne. Aby toho nebolo málo, rozpoviem vám taktiež príbeh, ako som sa ku knihe dostal, ale to len v prípade, ak to stojí zato. Celkovo však pôjde hlavne o také recenzie z mojej strany a nebojte sa, budem písať tak, aby som vám nezaspoileroval ani tie najmenšie detaily (možno mi občas ujde, ale to sa stáva).

Takže dnes som dočítal knihu od spisovateľa Stevena Eriksona s názvom Mesačné záhrady. Je to fantasy a táto kniha je vlastne prvá z desiatich v rozsiahlej ságe „Malazkej knihe padlých“. O knihe som sa dozvedel z jedného anglického fóra, kde ju ospevovali do nebies a kde jej patrili najvyššie priečky v rebríčku pre najlepšiu fantasy knihu vôbec. Predbehla aj také esá ako Tolkienov Pán Prsteňov, či Rothfussovú Kroniku Kráľovraha(Meno vetra, Strach múdreho muža). Dokonca autor fóra si myslí, že Malazká kniha padlých je lepšia, ako Pieseň ľadu a ohňa, ktorú mnohí považujú za materpiece vo fantasy žánroch (ja osobne nie… je to geniálne, ale o tom potom).
Ďalším aspektom, ktorý ma navnadil na kúpu, bol návrh môjho kamaráta, ktorý ju síce nečítal, no tiež niekde počul, že je to bomba a že sa to oplatí prečítať. Odvtedy, ako som toto počul, som po tej knihe prahol a keď som sa raz dostal do kníhkupectva a len tak ledabolo som pozoroval vitríny s knihami, zbadal som tam prvý diel tejto ságy a povedal som si, že prečo nie.
Tu mi však nedá nespomenúť príbeh, ktorý sa spája k tejto udalosti. V kníhkupectve som bol s jednou babou, s ktorou som súťažil v jednej dejepisnej súťaži. Pri sebe som nemal kreditnú kartu a v hotovosti som nemal peniaze nato, aby som si túto knihu mohol dovoliť. To dievča som poriadne nepoznal, teda ak mám pravdu povedať, zoznámil som sa s ňou práve v ten deň, no túžba prečítať si tú knihu bola taká veľká, že som si od viac menej cudzej osoby požičal peniaze, ktoré mi bolo treba a knihu som si kúpil. Zvláštne, ako rýchlo som si získal jej dôveru. Samozrejme, že hneď na druhý deň som jej peniaze vrátil.
Ale späť ku knihe a hádam už nebude odbočovať. Takže kúpil som si paperback, na ktorého obale je vyobrazená veža (viď prezent. foto) a aj keď som knihu dočítal, stále netuším význam tohto obrazca. Netušil som o čom príbeh bude, lebo nikdy som si neprečítal o čom to je, vždy som čítal len pozitívne ohlasy tipu „tak toto si určite prečítajte…Steven Erikson je majster svojho remesla“. Knihu som však nezačal čítať hneď, ako som ju kúpil, pretože som mal práve rozčítané niečo iné a tomu som dal prednosť. A preto som ju požičal bratrancovi, veľkému nadšencovi fantasy žánru. Ten sa do nej začítal hneď, no po takých 50 stranách zrazu prestal čítať a to preto, že som si kúpil český preklad a mená postáv alebo miest ho odrádzali čítať. Príbeh ho však uchvátil.
Keď som dočítal to, čo som čítal a rozhodol som sa, že sa konečne pustím do Mesačných záhrad, mal som zrazu zmiešané pocity, že či tie mená neodradia aj mňa. Zo začiatku sa priznám, že boli vtipné, no určite by som kvôli ním neprestal čítať tak geniálnu knihu. Pretože okrem tých mien nemala chybu. Príbeh bol fascinujúci a keby som nebol taký hlupák a lepšie by som si vedel zariadiť čas, tak túto 600 stranovú knihu prečítam aj za tri dni. Nestalo sa a čítal som ju celé dva mesiace, no to nič nezmenilo na tom, že som každú stránku hltal ako nenažraný drak.  Čo ma najviac fascinovalo na tejto knihe bolo, že dobro a zlo tu viac menej nehralo žiadnu rolu. Doteraz netuším, kto bol dobrý a kto zlý. Samozrejme, že som si našiel obľúbené postavy, no na oboch stranách a je ich vážne dosť. Každá postava je iná, a najviac by vás mohli zaskočiť niektoré opisy, ktoré vytvárajú úplne nový druh človeka, ak to tak môžem nazvať. Autor vytvoril vlastný svet, ktorý je úplne iný, ako ten náš a využil len minimum podobností z toho nášho.
Keďže to bolo fantasy, nedá mi nespomenúť aj úplne nový pohľad na mágiu a magický svet, ktorý som jakživ nevidel.  Erikson to celé prepracoval do najmenšieho detailu, teda aspoň to tak vyzerá a to som len na prvej knihe, takže sa mám na čo tešiť a už teraz šetrím (a bude to vážne veľa peňazí) na všetkých 9 zvyšných kníh+ ak ma to chytí, tak si dovolím investovať aj do poviedok, ktorých je tiež zopár dostupných.
Opísal by som vám aj základnú dejovú líniu, no tých základných je tam asi päť, pretože kniha je rozdelená na sedem „kníh“, ktoré sú rozdelené ešte na kapitoly a v každej kapitole sa vystrieda pohľad snáď aj troch odlišných postáv, ktoré v podstate bojujú sami za seba. Je to drsné, pretože pokým sa neobjaví mágia, tak by ste mali pocit, že je to realita no zároveň úplný výmysel, pretože mená sú úplne atypické a tým sa všetka realita takmer stráca. Tak ale aby sa nepovedalo tak v knihe ide o to, že Malazská cisárovná chce ovládnuť  celý kontinent a pomocou intríg a klamstiev sa jej to viac menej darí a využíva na to všetky možné prostriedky, no hlavne ľudí, ktorým sa to nie vždy páči a preto sa túžia postaviť jej moci. Cisárovná prahne po najväčšom meste v knihe, ktorého meno v češtine (a asi aj v slovenčine) znie Darúdžistán, čo pripomína skôr nejakú mongolskú dedinu, a nie nejaké veľkolepé a majestátne mesto, ale to nie je podstatné. Darúdžistán je však mocný a žijú v ňom mocní ľudia, ktorí by s cisárovnou aj dokázali zatočiť, no najprv by museli zanechať ich osobné rozpory a túžbu po moci.
To je tak asi všetko, čo by som vám o knihe mohol povedať, jedine že by som vám ešte povedal, že ak máte chuť prečítať si nejaké nové a iné fantasy, ktoré tu ešte nebolo, tak Malazká kniha padlých je to pravé, čo hľadáte.

Ani nie tak z nudy, ako z recesie som si začal čítať poviedky od tohto ruského autora, ktorý bol naozaj velikánom svojej doby. A čoby len tej doby, ale celej ruskej literatúry a dodnes patrí k tomu najlepšiemu vo svetovej literatúre. Toto sa síce fajn číta, ale čo ja na tom pravdy človek nezistí, pokým neprečíta nejaké jeho dielo. Veru, tých je požehnane. A navyše, väčšinou sú to krátke poviedky zo života bežných obyvateľov Ruska, ktoré dokonale zobrazujú to, ako sa žilo v tejto vtedy cárskej krajine. Povedal som si fajn, tak teda prečítaj si aspoň zopár jeho prác, aby si mohol povedať, či bol vážne taký skvelý.

Spisovateľ- prvá ukážka, ktorú som čítal bola o tom, ako majiteľ nejakého čajového podniku potreboval klamlivý slogan a mal mu ho napísať istý spisovateľ. Ten to aj urobil a po prečítaní svojej práce, ktorá sa mimochodom majiteľovi páčila, požadoval peniaze. Tu nastal problém, pretože predavač nechcel zaplatiť v peniazoch, ale núkal mu len jeho tovar.  Spisovateľ však chcel peniaze, no nedokázali sa dohodnúť a tak si zobral tovar, ktorého cena však bola oveľa nižšia ako požadoval.  Je tu vidieť, ako si niektorí ľudia nevážia prácu spisovateľov, spevákov a podobne. A keďže dotyčný spisovateľ v jeho výtvore klamal, pretože ospevoval predavačov čaj a neviem čo všetko a pritom to nebola pravda, tak na záver to Čechov pekne ukončil slovami: „Klamem Rusko! Celé Rusko! Vlasť klamem za krajec chleba! Eh!“
Čo k tomu dodať,  poviedka bola síce krátka, no skvelá. Štýl, akým Čechov písal, je úžasný a hlavne aj na takom malom priestore dokázal opísať vážne veľa vecí, a každú z nich som uveril. Tak, ako na začiatku všetko išlo hladko, tak sa to všetko v strede zvrtlo a koniec bol neočakávaný. A to tá poviedka bola na tri strany, takže klobúk dole.

Tesknota (Clivoty)- prvý názov je v češtine a neviem, či sa to prekladá tak, ako som to preložil, ale to je jedno. Takže táto poviedka bola odlišná v tom, že tak ako v prvej hrala hlavnú rolu neúcta, tak v tejto ignorácia. Starému kočišovi umrel syn a túži sa s tým niekomu zveriť. No nech sa snaží ako chce, všetci ho buď ignorujú, alebo ich to nezaujíma, prípadne zmenia tému. A tak smutný pohonič končí šichtu a vracia sa do ubytovne, kde ho taktiež ani druhý mladý pohonič nevypočuje, radšej dá prednosť spánku. Zúfalý muž sa teda vyberie nakŕmiť svoju kobylku, ktorá s ním všade jazdí a nakoniec ho ona jediná vypočuje.
Tento príbeh ma dojal, pretože poukazuje na ľudskú nevšímavosť a nezáujem vypočuť problém iných. Často sme sebeckí a riešime len svoje problémy a pritom sú tu aj iní, ktorým stačí len to, že sa vyrozprávajú. Ďalšia geniálna Čechovova poviedka, pri ktorej znova na malom priestore  rozvinul veľký problém a dokonale skritizoval sebectvo ľudí. Skoro mi až slza vyskočila.

Triumf víťazov– tento článok ukončím treťou poviedkou, ktorá znova kritizuje, tentoraz však správanie ľudí. Malý chlapec a otec sa zúčastňujú nejakého zasadnutie a ich cieľom je získať pre chlapca miesto pomocného zapisovateľa. Pri nich sedí starý muž a jeden o niečo mladší, ktorý rozpráva príbeh o tom, ako sa on dostal na výslnie, čo všetko musel zažiť a že kedysi, ten starý muž bol jeho pánom a prikazoval mu čo musí robiť, využíval ho ako otroka a podobne. No ako získaval skúsenosti a starol, podarilo sa mu pomaly sa dostať na vrchol a teraz sa z jeho pána stal jeho sluha, ktorý ho poslúchne na každé slovo. Zo starčeka sa všetci smejú, pretože jeho pán mu káže robiť zo seba šaša. A chlapec s otcom, aj keď nasilu, no smejú sa, lebo chcú sa pekne votrieť tomu chlapovi a získať tým miesto pre syna. Nakoniec ten pán aj im prikáže zo seba urobiť bláznov a to tak, že majú behať okolo stola a tváriť sa, že sú kohúti. Ako inak, vykonajú to a končí sa to tak, že chlapec myslí nato, ako bude pracovať pre tohto pána a teší sa.
Táto poviedka je dôkazom toho, čoho všetkého sú ľudia schopní, len aby sa niekomu zapáčili a aby si získali jeho pozornosť, prípadne aby získali miesto v práci. Áno, a robí to tak každý .Myslím si, že táto poviedka je nie len výstižná, ale aj nadčasová, lebo v dnešnej doba sa každý pchá do zadku každému a je mu jedno, čo všetko musí spraviť preto, aby nakoniec získal vysnené miesto v práci alebo hocičo iné. Je to smutné, ale je to tak. Toť, posledná poviedka na des, teším sa na ďalšiu várku dramatických, kritických, ba až satirických poviedok od tohto pre mňa určite geniálneho ruského spisovateľa.

Tak teda, všetci sa mi smiali, že čítam knihu, na ktorej obale je vyobrazená zadná časť nahej ženy, no to, čo sa ukrývalo vo vnútri knihy, takmer nikoho nezaujímalo. Teda niektorých chalanov práve obal prinútil pozrieť sa do nej, no čakali niečo viac „odvážne“. Niektorí už možno vedia o ktorej knihe je reč, teda myslím, že všetci, ak ste si prečítali nadpis…je to Matkinova kniha Láska je chyba v programe. Ako sa táto kniha ku mne dostala a prečo som ju vôbec čítal?

Odpoveď je jednoduchá a je to preto, lebo ju vlastní moja sestra a ospevovala Matkina ako chlapa (podľa nej je to chlap, aj keď on/ona sám/sama ešte neprezradil/la svoje pohlavie), ktorý sa veľmi dobré vyzná v ženách a celkovo vie, čo povedať resp. napísať. Tak som sa teda rozhodol, že si zatiaľ aspoň jednu knižku tohto „ženského génia“ prečítam. A vybral som si práve túto knihu, no nie kvôli obalu, ale kvôli názvu.

Láska je chyba v programe- tento názov vo mne evokoval rôzne pocity. O čom to môže byť?  Bude to o láske, záležitosti, o ktorej sa niektorí boja písať alebo aj keď píšu, tak len stroho, lebo jej sami nechápu? Alebo to bude práve o tom, že láska je len niečo vymyslené ? Vedel som, že je to skôr poviedka pre ženy, ale aj tak som si ju viac menej pre zábavu prečítal. A priznám sa, nebolo to zlé.
Príbeh sa točil kolo štyroch resp. piatich postáv. Hlavý hrdina bol chlap, ktorý mal svoju frajerku, no nebol si istý, či je to tá pravá. Potom tu bol jeho brat, ktorý mal tiež nejaké problémy so svojou frajerkou, no bol úplne odlišná povaha ako jeho súrodenec a tak to riešil inými spôsobmi.  To už máme štyri postavy a piatou je baba, kamarátka hlavného hrdinu, ktorá sa v príbehu objavuje ako niekto, kto to celé ešte viacej zamotá. A láska? V celom príbehu hrá podstatnú úlohu, ale nie len láska medzi mužom a ženou, ale aj láska v rodine či láska k priateľom.  No pohľad na ňu je realistický, je ukázaná taká, aká asi aj naozaj je.  Príbeh je pritom totálne prostý, pochopil by mu vážne hocikto. Je to vlastne len rozprávanie životného príbehu muža, ktorý prežíva každodenné trápenia svojim spôsobom a jediné, čo hľadá, je tá pravá láska.

Celá kniha nie je dlhá, pokojne by sa dala prečítať na jedno posedenie.  Mňa najviac zaujalo to, že autor písal ten príbeh ako keby sa vážne stal. Ja neviem,  moc takýchto románov som nečítal (som predsa len zameraný na iný štýl), ale tento bol drsný a oddychový zároveň. A aspoň som sa čo-to priučil a zistil som, že nie vždy je svet lásky taký ružový, ako zo začiatku vyzerá. Človek sa nesmie nechať uniesť, pretože potom môže prípadný pád znášať dosť ťažko. Sestra mala pravdu, Matkin nech je čo chce, vyzná sa v takýchto veciach a ak sa budem nudiť, prečítam si aj iné jeho knižky.