Autor: ElSamito

Tak som si teda na seba ušil riadnu búdu, no sľúbil som, že to napíšem, tak teda tu to máme. Čo to je láska ? Bojím sa odpovedať. Netuším, neviem, nemám poňatia. A ako by som aj mohol vedieť, keď s ňou nemám žiadne skúsenosti. Samozrejme, že sa bavíme o láske, ktorá dokáže zlomiť srdce a nie láske medzi priateľmi alebo rodinou (to je tá, ktorú občas berieme ako samozrejmosť ).

Ale ak neviem, čo to je láska, tak ako zistím, že niekoho milujem? To je otázka, na ktorú sa chcem zamerať.  V podstate si budem protirečiť, ale každý musí vedieť, čo je to láska, no nie ? Veď to je asi nejaký pocit, ktorý nie je možné potlačiť alebo nejaká myšlienka, ktorá oblapí celú myseľ a nikdy ju nepustí. Teda aspoň si to tak predstavujem. Lásku ako takú som asi ešte nezažil a aj keď sa mi v hlave často zjavovala myšlienka, že  čo ak to je láska, hneď som ju potlačil. Nie je totiž možné, aby som v mojom veku poznal pravú lásku. Na to som moc naivný a hlúpy . Ale tak pozrime sa na nejaké príklady, ktoré by mohli pripomínať lásku, no je to niečo iné.

Kráčam po ulici a v tom  oproti mne ide krásne dievča, ktoré nepoznám. Padne mi do oka a tak sa pri nej pristavím, prehodíme  pár slov a ani neviem  ako, a pozvem ju von . To, čo sa ma k tomu priviedlo, bola láska ? Isto nie. Veriť na lásku na prvý pohľad je ako veriť, že budem zarábať peniaze bez toho, aby som pohol prstom. Je to možné, ale šanca je tam naozaj nízka.

Toto bol len príklad, ktorý ma práve napadol a podstata je v tom, že lásku asi nie je možné získať bez toho, aby sme preto niečo spravili. Niečo, čo normálne nerobíme (ďalšie prirovnanie za 5..4..3..2..1..0..). Láska by sa dala prirovnať k futbalovému zápasu, v ktorom ste sa rozhodli, že budete hrať bez brankára, čiže bez niekoho, kto vám kryje chrbát.  Jediná možnosť je priamy útok a dúfať, že súper z protiútoku netrafí vašu prázdnu bránu. Musím sa spoľahnúť len na seba a na súpera. Je to len medzi nami dvoma.  Poviete si, že bez brankára sa nedá vyhrať. Ale o tom je asi láska. Urobiť niečo, čo sa vlastne nedá urobiť. Zmeniť nemožné na možné.

Ale vrátim sa k mojej otázke na začiatku. Ako zistím, že to čo cítim, je láska ? To je to, čo by som chcel vedieť, pretože často sa stáva, že si ľudia pomýlia lásku so zaľúbením, čo vraj nie je to isté. Môj názor je, že zaľúbenie je začiatok lásky. Človek by mal byť zaľúbený pred tým, ako začne naozaj milovať.

Každý už asi bol zaľúbený.  Budem  pokračovať v písaní v ja osobe a preto sa využijem ako príklad. Zaľúbenosť je asi niečo v zmysle, že sa pozriem na osobu, do ktorej som zaľúbený a vidím na nej len to dobré. Teda vidím všetko, no aj to, čo je podľa ostatných zlé, je pre mňa to najkrajšie na svete. Keď sa na mňa daná osoba pozrie, srdce mi začne biť ako keby mi chcelo preraziť hrudný kôš, no je to len pocit. Naše pohľady sa stretnú a jediné, na čo sa v tom momente zmôžem je úsmev, ktorý ani neviem, ako vyzerá, no je mi to jedno. Ale to nie je všetko. Prídem domov a idem sa učiť. Lenže tu je ďalší problém. Moja hlava sa nechce učiť, pretože stále myslí na danú osobu a nech sa človek akokoľvek snaží, nie a nie ju dostať z hlavy. A nie len pri učení. Pri každej činnosti, ktorú robím. Či ide o športovanie alebo spánok. A pri ňom to je najhoršie, lebo ešte aj moje sny sa nezaobídu bez toho, aby sa tam tá osoba objavila. Myslím na ňu, túžim po nej, chcem s ňou stráviť každý okamžik svojho života. Toto by mala byť zaľúbenosť. A ak v tom nie je ani kúsok lásky, tak sa znova budem opakovať, ale ja fakt neviem, čo je láska…

Najhoršie na všetkom je, že ak je človek zaľúbený, tak z toho nemusí vzísť láska. Zaľúbenosť pominie a prvá otázka, ktorá ma napadne je „Čo sa mi to stalo?“. Alebo ten horší prípad je,  keď (znova radšej použijem prirovnanie) človek hrá zápas a zistí, že súper určite vyhrá alebo že sa hrá len priateľský zápas, prípadne súper radšej ani nepríde a tak sa zápas zruší. Vo futbale by to síce znamenalo kontumáciu a tým víťazstvo, no v láske to tak nie je.

No stále sa tu mocem okolo horúcej kaše a čo takto vyskúšať, ako chutí.  Skúsim opísať to, ako si predstavujem lásku . Takže určite na to musíme byť dvaja, pretože keby som v tom bol sám, tak by to nedopadlo najlepšie. Dievča, ktorá by som miloval nebudem opisovať, pretože v láske určte nejde o vzhľad. Určite by sme sa mali mať radi a čas, ktorý by sme spolu trávili, by nás mal napĺňať šťastím. Naše záujmy nemusia byť rovnaké, no určite by sme sa mali zaujímať o to, čo zaujíma toho druhého a isté záujmy by sme mohli mať spoločné (zložitá veta). To preto, aby sme sa spolu nenudili. Taktiež od lásky očakávam, že sa budeme navzájom podporovať a pomáhať si. Hlavné je však, aby sme si nezačali liezť na nervy a preto by sme sa navzájom mali poznať a zlé vlastnosti toho druhého ignorovať alebo ešte lepšie, naučiť sa s nimi žiť. Láska by nemala byť utrpením, ale radosťou. Pre dievča, ktoré by som miloval, by som spravil všetko na svete. Teda ak by to bola ozajstná láska. Urobil by som všetko, čo by ju spravilo šťastnou a priznám sa, že by mi asi bolo jedno, keby ona nerobila to isté. Síce by ma to mrzelo, ale čo….veď je to láska, nie ? A asi ešte jedna vec. V láske človek nesmie byť sebecký. To viem isto.

Moja predstava o láske môže byť skreslená,  ale berte na vedomie, že je to len moja predstava. Nie je to niečo, čo žijem alebo som žil. Možno keď niečo podobné zažijem, tak zmením názor. No ale zhrňme si to, čo som vlastne napísal. Na začiatku sa pýtam, čo je to láska. Mám o nej nejakú predstavu, no či je to pravá láska, to  sa neodvážim povedať. Taktiež sa pýtam, že ako zistím, že som len zaľúbený alebo že cítim pravú lásku. Na to príde asi každý sám v pravý čas (teda niekedy si to človek uvedomí keď už je neskoro a potom to ľutuje, ale tie záporné stránky lásky sa mi akosi nechcú riešiť).

Na záver len pár múdrosti. Nevyhľadávajte lásku. Nechajte ju prísť samú. Lebo je to ako keby ste vyhľadávali nejakú chorobu, aby ste sa uliali zo školy. Najprv to bude vyzerať ako nevinná zábavka, no môže sa to zmeniť na tú najhoršiu chorobu, ktorá vám môže ublížiť. Nesnažte sa lásku potlačiť, pretože to nie je vôbec jednoduché a ak sa vám to aj podarí, tak môžete raniť seba a v horšom prípade niekoho iného (nebuďme sebci). A taktiež, ak niekoho milujete (alebo ste aspoň zaľúbení), určite to stojí za to bojovať až pokým nedostanete znamenie, ktoré vám povie „Takto to už ďalej nepôjde“ (to neznamená, že keď vás dotyčná osoba 4x odmietne, tak sa na to vykašlete…pekne si počkáte, pokým vás neodmietne aj 5x -_-). A posledná rada. Ak vám niekedy dievča povie „bude lepšie, ak budeme len kamaráti“ tak to tak nikdy nebude, to vie každý. Ale má zmysel tlačiť ju do niečoho, keď jej city sú iné ako vaše ? Určite nie. A preto buď na ňu čo najskôr zabudnite, alebo sa tváre ako kamarát a trpte vo svojom vnútri tú najhoršiu stránku lásky.

Viem, že som tu popísal dosť hlúposti, ale čo už. Smejte sa mi, nenáviďte ma, ohovárajte ma…whatever. Ale hlavne sa na to pozrite troška iným spôsobom a zamyslite sa nad tým, ako si vy predstavujte lásku. Pripomienky, vtipy, narážky, urážky, názory a iné srandy napíšte dole do komentárov. Každá reakcia ma poteší. A ak máte nejaké otázky na mňa alebo ak chcete, aby so nejaké „teplé zamyslenie“ ešte pridal, taktiež napíše a ja to rád doplním.

Pozeráme sa do zrkadla, obdivujeme svoju krásu, prípadne hľadáme veci, ktoré by sme zmenili. Rovnako je to so správaním. To, ako sa správame by mal byť presný odraz toho, akí sme. Naše správanie ukazuje našu dobrú stránku, no taktiež poukazuje na naše chyby. No je však ľahšie zmeniť vonkajšiu podobu, ako vnútornú. Tomu, akí sme, sa nedá vyhnúť mihnutím oka. Musíme mať silnú vôľu a mali by sme presne vedieť, čo chceme zmeniť. Jedinou výhodou je, že kým vonkajšiu časť len tak ľahko nezakryjeme, tak tú vnútornú zas naopak. Môžeme sa pretvarovať, že sme iný ako sme naozaj. Nie je to správne, no niekedy je to vhodné. Niektorí si však na to zvyknú a už sa nedokážu dosať zo svojej vlastnej falošnosti a ľudia, ktorí poznajú ich pravú tvár, ich začnú nenávidieť a odcudzovať. Je lepšie pomaly pracovať na svojich chybách, ako ich všetky naraz ukrývať pred svetom, lebo keď sa táto skrýša raz odhalí, už niet cesty späť a len ťažko sa z toho dokážeme spamätať.   Nezáleží na tom, ako vyzeráme, pretože to nie je podstatné. Najdôležitejším znakom človeka je jeho správanie. Z neho sa dá najlepšie vyčítať, aký človek naozaj je a je len na nás, čo dovolíme ostatným, aby z nás prečítali.

Je to len kratučká úvaha, no skrýva v sebe viac, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Skúste sa zamyslieť a povedať svoj názor, prípadne nejakú skúsenosť alebo niečo, čo súvisí s témou.

Žijeme len raz a preto treba vyskúšať všetko. Ale je to naozaj tak ? Mladí adolescenti často robia chyby práve pre toto ich obľúbené heslo. Je im jedno, čo ich to bude stáť a až neskôr zistia, že neurobili dobre a začnú to ľutovať. Väčšinou je už však príliš neskoro. Zato človek, ktorý už niečo prežil, vie kde má medze a preto sa chybám viac menej vyhýba. No takýto obozretný život sa môže stať nudným a postupom času sa z neho vytvaruje otravný stereotyp.

V puberte si mnohí určia svoje ciele a snažia sa splniť svoje sny. Je to správne a hlavne veľmi dôležité, lebo bez ambícií by sme sa ďaleko nedostali. No tínedžeri alebo tí nezrelí sa nechajú ľahko zviesť z cesty za svojimi snami a stačí len malé zlyhanie a vzdávajú sa. To je príčinou, prečo začnú robiť hlúposti, búriť sa proti spoločnosti alebo chcú na seba čo najviac upozorniť. Je mnoho spôsobov, ktoré hraničia s dobrými mravmi, no taktiež sú aj výnimky, ktoré sa do povedomia dostanú naozaj úctyhodným spôsobom.

No otázkou je, že či im to vážne stojí zato, aby sa snažili robiť veľké veci len kvôli tomu, aby  o sebe dali vedieť.  Často sa stretávajú s nesúhlasom svojho okolia, vlastní rodičia ich nepodporia a oni strácajú všetku nádej.  Je to preto, lebo ich priority sa v budúcnosti stanú absolútne nepodstatné. Veď keď budú mať rodinu, tak až vtedy pochopia, čo sú to pravé problémy. V mladosti riešia úplné somariny typu musím si nájsť frajera alebo frajerku, naši mi zas nedali peniaze, tá škola ma neustále ničí a ja som už unavený. Sú to abstraktné problémy. Taktiež nezáleží na tom, že ti vaši nedali peniaze, veď predsa oni najlepšie vedia, čo potrebuješ kúpiť a ak náhodou nie, stačí sa s nimi o tom porozprávať. A škola niektorým možno teraz pripadá zbytočná, nudná a nepotrebná, veď aj Bill Gates  má len strednú. No na svete je sedem miliárd ľudí a aká je šanca, že práve ja budem mať také šťastie ako tento slávny pán? Nebudem si klamať, nie veľká a preto sa radšej budem učiť. Nebudem možno úspešný miliardár, no aspoň budem mať vzdelanie a prácu, ktorou uživím seba, prípadne celú rodinu.

A tu sa dostávame k tým, ktorí už zistili, čo je v živote naozaj dôležité. Mať zdravú a šťastnú rodinu, ktorá je stále pri tebe, to je to, o čo by sa mal každý snažiť, lebo to je zárukou toho, že sme úspešní. Do istej miery záleží aj na peniazoch, ale nesmieme všetko zakladať práve na nich, aby sa náš svet nezrútil ako domček z karát a to len preto, lebo sme bez peňazí. No byť zabezpečený je predsa len lepšie, ako vychovávať desať detí a byť bez práce.  V takomto prípade sa aj z najväčších optimistov stávajú utrápení ľudia.

Mladí sa často sťažujú, že im dospelí nerozumejú a to nie je pravda. Aj naši rodičia boli niekedy takí ako my a mali podobné ak nie rovnaké problémy ako my a až v dospelosti si uvedomili, akí boli hlúpi a paranoidní. Podľa môjho názoru je veľmi dôležité pochopiť, že nezáleží na tom, ako vyzeráme, ale skôr na tom, akí sme. Jasne, všetci o tom vedia, ale nikto si neprizná, že sa tým neriadi. Treba sa tešiť z maličkostí, lebo príde obdobie, keď sa nám veľké veci budú schválne vyhýbať a my si budeme myslieť, že nás opustilo šťastie. Ja som však optimista a  viem, že šťastie je všade okolo nás, len ho treba objaviť a brať ho také, aké je . Nie vždy je také, aké si ho predstavujeme.

Myslím si, že znakom nezrelého človeka je robiť aj z malých vecí veľké a znakom zrelého človeka je byť stále nad vecou. Keď sa pozriem okolo seba, niekedy mi unikajú tie podstatné veci.  Snažím sa dosiahnuť veci, ktoré len malou mierou ovplyvnia môj život v budúcnosti. Nikdy by som o sebe netvrdil, že som zrelý, veď mám len šestnásť rokov. Je ešte veľa vecí, ktoré musím zažiť, aby som naozaj zistil, na čom vlastne záleží.

Idete si ľahnúť do postele. Zavriete oči, no nedokážete zaspať a tak myslíte na rôzne hlúposti, najčastejšie na to, čo ste robili cez deň alebo proste na niečo, čo vám pomôže zaspať. Konečne to príde a vy sa ponárate do spánku, ktorý nech je akýkoľvek, určite bude príjemný. Teda vo väčšine prípadov to tak je, no nie vždy. Ale to nie je podstatné.

Podstatné je, že občas nás naše podvedomie zavedie do sveta snov, do sveta, v ktorom je všetko postavené na hlavu. Sny môžu byť rôzne, buď príjemné,  nepochopiteľné alebo nočné mory. Taktiež ich každý chápe inak. Buď im nekladie žiadnu váhu alebo sa nimi riadi a verí, že sa stanú skutočnosťou. Ja by som sa zaradil medzi toho, ktorý snom nekládol žiadnu váhu  až kým sa nestalo zopár udalostí, o ktorých sa mi predtým snívalo. Jasné, že som v sne nevidel všetko úplne presne tak, ako sa to neskôr stalo.No podstata a okolnosti boli až neuveriteľne rovnaké.

Poviete si, že to nemôže byť pravda, že sa jedná o čistú náhodu. Tiež som si to myslel, kým sa to nestalo viac krát. Samozrejme, že neverím v to, že sa každý môj sen raz stane skutočnosťou, no občas sa nad snami zamyslím a skúsim z nich niečo získať. A to sa mi stalo osudným…

Prišiel jeden sen, ktorý nijako nesúvisel s tým, na čo som pred spánkom myslel. Nezáleží na tom, o čom sa mi snívalo. Ide o to, že aké to malo následky. Budem trošku preháňať, no môj život sa začal pomaly meniť a ja som si začal uvedomovať niektoré veci, ktoré som pred tým nevidel. Snažil som sa tomu vyhnúť, ale nešlo to. Taktiež som na všetko chcel zabudnúť, no to bolo ešte ťažšie. A tak som si povedal, že sa skúsim tomu snu prispôsobiť. Pomyslíte si, že to je totálne hlúposť, prispôsobiť sa snu, a zatiaľ nemôžem robiť nič iné, len súhlasiť. To, čo vo sne vyzeralo ako jasná vec, sa v skutočnosti odohralo úplne inak. Neviem, ako sa to teraz všetko bude vyvíjať, no dúfam, že som spravil správnu vec, aj keď hlúpu. Čo som sa však naučil je, že je takmer nemožné vyberať, ktorý sen sa stane a ktorý nestane skutočnosťou. Musí to prísť samo, ako keď v hrozne suchom lete ľudia prosia o dážď. Nie je možné ho privolať, musia počkať, kým príde sám.

Trocha odbočujem, ale podstata je takmer rovnaká . Čo som však nespomenul je, že väčšinou sa mi snívalo o veciach, po ktorých som veľmi túžil a tie sa splnili. A vôbec som netúžil po tomto sne, pretože bolo absolútne absurdné, aby sa stal skutočnosťou.

Teraz som však urobil dosť vecí nato, aby sa ten sen stal skutočnosťou a aj keď neviem, ako som blízko, uvedomil som si, že je jedno, aký je váš sen, pretože ak sa vám bude zdať nemožné zrealizovať ho, urobte všetko kvôli tomu, aby ste sa aspoň kúsok priblížili k tomu, po čom túžite. A nemyslím tie sny, ktoré sa vám snívajú, ale tie, ktoré máte v hlave už od malička.

Prezidentom Slovenskej Republiky je už nejaký čas Ivan GašparX.. Kandidoval už dva krát a preto žiaľbohu, a možno je to aj chvalabohu, že žiaľbohu už tretí krát naším prezidentom chvalabohu nebude. V televízii alebo v iných médiach často stretávame túto politickú bábku, tohto šaša, gašparka. Je len otázkou času, kým zo seba dostane niečo vtipné a nám neostáva nič iné, len sa smiať. No tí racionálne mysliaci si položia otázku:”Tak toto je náš prezident? Hlava štátu, ktorá nás má reprezentovať vo svete?” Odpovedzte si sami. Niečo tu je zle. Ako sa takýto ľudia vôbec môžu dostať do politiky a zotrvať tam tak dlho (povedzme, že stál už pri vzniku Slovenskej Republiky v roku 1993; viac do minulosti sa nemá zatiaľ zmysel vracať).

Internet je v dnešných dňoch plný rôznych článkov o našom prezidentovi. Či už petícia proti jeho odvolaniu, ktorá sa objavila na Facebooku, alebo zoznam jeho najvtipnejších výrokov za posledné roky, no našli sa aj serióznejšie a to na tému: “Prečo nechce vymenovať  Jozefa Č na post generálneho prokurátora”(resp. prečo porušuje Ústavu SR). Jednu vec majú všetky tieto články spoločnú  a to je dôkaz toho, že náš pán prezident niekedy ani nevie, čo hovorí alebo robí. Tak prečo vôbec kandidoval na post prezidenta hlavy štátu, keď je to také náročné a viditeľne to nezvláda ? Nikto nevie.

Keď som bol mladší, priznám sa, že som mal nášho prezidenta celkom rád. Vtedy som ešte nevnímal slovenskú politiku tak ako teraz a asi som patril k analfabetom, a preto mi nevadilo, že starý ujo s knírkom  šéfuje (na oko) nášmu štátu. Bol mi dokonca sympatický, hlavne kvôli jeho pokojnému hlasu. Síce aj teraz, keď sa zo mňa pomaly stáva človek, ktorému je všetko jedno a zároveň by rád niečo zmenil, beriem prezidenta ako to “lepšie” v našej politike, možno už konečne nastal čas niečo zmeniť.

Ktorý z našich politikov by sa však hodil na post prezidenta ? Ak by bol Gašpar ideálnym prezidentom, tak by som si dovolil povedať, že na jeho úrovni tu máme veľa kandidátov. No ak by to mal byť človek, ktorý zastupuje Slovensko na tých najvyšších miestach, hlava nášho štátu, ktorá robí tie najdôležitejšie rozhodnutia (pomerne), tak ma teraz nenapadne žiadne meno (čo je dosť smutné, keďže tých politikov máme hodne).

Pána prezidenta a jeho vyjadrenia sledujem už asi 400 dní, čo je skoro jeden celý rok, a nebudem mu len krivdiť. Pre náš štát určite spravil dosť dobrých vecí a taktiež mu nemôžeme zazlievať jeho zlé rozhodnutia. Veď aj pán Major sa niekedy utne. Vždy, keď sa človek pozerá na to zlé, musí sa pozrieť aj na to dobré. A troška objektivity nikdy neuškodí. Ja nechcem situáciu okolo pána prezidenta akulovať, ale skôr ju upokojiť.Myslím si, že pravda je niekde uprostred. Pán prezident koná zle a mal by si to priznať, a preto je petícia voči jeho odvolaniu na správnom mieste. Len potom si kladiem otázku, že či len tí, čo ho chcú zosadiť, nechcú dosadiť niekoho svojho, ktorý im bude hrať do kariet. Myslím si, že viem kam tí všetci sledujú. Na Slovensku to vždy bolo, je aj bude (ak sa ľuďom nepodarí získať späť základné morálne hodnoty) o peniazoch a len dúfajme, že tá radosť, ktorá teraz prevláda v našej politike sa nezmení na inú radosť. Na smútok. 

Viem, že o našim blogu zatiaľ  vedia traja ľudia a číta ho asi len jeden, čo je presne o polovicu menej. No na záver by som vám chcel niečo odkázať, drahí čitatelia. Používajte google aj na iné veci ako rozhovory cez internet (niekto predpovedal budúcnosť, iluminát akýsi ), podporuje Organizáciu spojených nádorov a na koniec mám pre vás už len dve slová: Milujte môj blog.(Všetky postavy v tomto príspevku sú vymyslené a akákoľvek podobnosť je čisto náhodná a prakticky nereálna.)

Čo môže vedieť 16 ročný chalan o korupcii? Nie je toho veľa. Nie som však slepý a vidím, čo sa deje v našom štáte a preto sa budem zaoberať hlavne tým. Z niečoho, o čom sa ľudia niekedy báli rozprávať sa teraz stala úplne normálna, bežná vec, bez ktorej by štát ani nemohol “fungovať”. Fungovať dávam do úvodzoviek, lebo to nie je správne poňatie slove fungovať. Štát ako taký tu má byť pre ľudí a nie ľudia preň.  A keď je o štáte známe, že v ňom vládne korupcia, človeku sa až hnusí dávať nejaké peniaze do krajiny, v ktorej žije. Všetky postrehy a myšlienky píšem na úrovni amatéra.

  Na Slovensku je známych mnoho korupčných prípadov a podvodov s tým podobných. Pozrime sa napríklad na predražený zimný štadión Ondreja Nepelu, ktorý stál dohromady už 86,9 milióna eur, čo je dosť veľa. Za toľké peniaze by sa dali určite postaviť aj dva štadióny. No nie na Slovensku. Tu sa musí dať polovica peňazí jedincom, ktorí nikdy nemajú dosť. Taktiež tu máme tunel Branisko, ktorého cena sa stále zvyšovala (nepochopiteľne). Celková cena bola 8,5 mld. SKK (pôvodný predpoklad: 6 mld. SKK; nechce sa mi to dávať na €, pretože je to už starý prípad a je lepšie nechať koruny, aby sme sa vrátili s dobou). Ide len o to, že ten tunel bol neskutočne predražený a nechápem, ako to vtedajšej vláde mohlo prejsť.

Nechcem rozpisovať tieto škandály, keď o nich bližšie veľa povedať neviem. Sú tu však aj ďalšie, ako napríklad “Gorila” alebo “Sasanka”. Tie sú teraz viac “v móde”, keďže na povrch vyplávali len nedávno(dobre, bolo to dva roky dozadu). Gorila sama o sebe nie je len korupčná kauza. Je to politický škandál, ktorý otriasol celým Slovenskom a konečne prinútil ľudí ísť do ulíc, aj keď bez väčšieho efektu. Ľudia to proste ignorujú a je im jedno, čo sa s našim štátom deje. Na to, aby sme lepšie pochopili, čo to Gorila je, treba sa o to viac zaujímať a možno by pomohlo prečítať si knihu “Gorila” od  Toma Nicholsona, ktorý sa podobným veciam venuje už nejaký ten čas. Nečudujem sa však, že Slovensko je na 66. mieste zo 183 hodnotených krajín vo vnímaní korupcie. Je dokonca 5. najhoršie zo štátov Európskej únie. To svedčí o o tom, ako sme na tom zle.

Aký ma dopad korupcia na nás ? Pojem korupcia pochádza z latinského„currumpere“ a znamená v preklade „skaziť“. Slovo„skaziť“ je naozaj výstižným vyjadrením tohto javu v spoločnosti. Korupcia dokáže skaziť všeobecný záujem v prospech určitej skupiny, či jednotlivca. Korupcia ovplyvňuje spoločenskú mienku o politike, dokáže skaziť dobré meno a morálku. Kazí imidž nášho štátu a je jedným z dôvodov, prečo na Slovensku nemáme peniaze. Zahraniční investori nechcú s nami spolupracovať práve preto, lebo sme známi tým, že je u nás rozšírená korupcia.

Korupcia ako taká, môže byť chápaná taktiež  v zmysle, keď niekoho uprednostňujeme. Napríklad, ak dáme prednosť nášmu kamarátovi, ktorý síce nemá prax, no máme ho radi, pre vysoko kvalifikovaným pracovníkom, ktorého však nepoznáme. Taktiež keď niekomu pomáhame len preto, že od neho očakávame, že nám to raz splatí. Morálne hodnoty v spoločnosti upadajú a ľudia za všetkým hľadajú zisk. No nečudujem sa im. Aj keď si to nechceme priznať, na Slovensko pomaly ale isto prichádza chudoba. Neskutočne veľa ľudí len bojuje o to, aby mohli uživiť svoju rodinu a je im jedno, ako sa k finančným alebo iným prostriedkom dostanú. Ja sám by som na ich mieste robil to isté, no som ešte mladý a moja rodina nanešťastie (alebo našťastie) žije až moc počestne. Chudoba je ako stvorená pre korupciu. V krajinách, o ktorých je známe, že sú chudobné, je taktiež známe, že je tam vysoký stupeň korupcie.

Myslím, že korupcia je obrovský problém demokracie. Demokracia ako taká ku nám, žiaľ bohu, ešte nedorazila. Prečo ? Ľudia majú právo povedať svoj názor, no oni to práve nevyužívajú a neprejavujú ani najmenší záujem o to, aby sa niečo zmenilo (maximálne sa dokážu neustále sťažovať, ako zle sa im žije, ale popritom nespravia nič pre to, aby sa mali lepšie). O korupčných škandáloch sa vie už roky no až minulý rok (2012) som zazrel prvé náznaky toho, že sa Slováci aspoň pokúsili niečo zmeniť. No naša vláda si za tých 20 rokov existencie nášho štátu zvykla, že si môže robiť čo chce a preto boli protesty rýchlo potlačené (tiež vďaka korupcii).

V dnešnom svete sa dá všetko riešiť peniazmi. Človek, ktorý ma peniaze, má moc. Bez peňazí ste nikto. Bohužiaľ je to tak, a ja sa len bojím, že tomu v budúcnosti tiež podľahnem. Veď za peniaze si už môžete kúpiť vážne všetko.

Zatiaľ najväčšia korupčná kauza na Slovensku

Tento príspevok vznikol na základe jedného krúžku, na ktorom sa zúčastňujem a preto sa chcem poďakovať môjmu triednemu učiteľovi, ktorý ma inšpiroval a uviedol mnohé veci na pravú mieru. Taktiež sa chcem poďakovať spolužiačke, ktorá ma naviedla nato, aby som o korupcii niečo napísal (viem, že to nie je bohviečo, no hádam ti to pomôže). Veľa informácii a myšlienok som čerpal z internetu a akákoľvek podobnosť nemusí byť čisto náhodná, no nekopíroval som nič, všetko som sa snažil písať svojimi slovami.

Silvester. Deň, ktorý sa nám často zaryje v mysliach  a zároveň z nich vyprchá hneď, ako začne ten nový. Koniec roka ľudia prežívajú rôzne. Záleží taktiež aj na tom, aké sme veková kategória. No myšlienka je vždy rovnaká, zabudnúť na starý rok a privítať ten nový. Deti sa “hrajú” s petardami a pyrotechnikou, dospelí (a aj mládež) sú často niekde v baroch alebo na ulici a v spoločnosti ľudí sa opíjajú do nemoty. Starí ľudia sedia doma a sledujú, kam ten náš svet speje. Niekedy si pustia STV a sledujú odpočítavanie a následne počúvajú Slovenskú hymnu, na ktorú pomaly ale isto zabúdame (aj dnes za mnou prišla mama a spýtala sa ma na text druhej slohy…mal som s tým problém).

Ja by som seba a aj celú moju rodinu zaradil do kategórie tí ostatní, pretože ja sedím doma a tvárim sa, že robím niečo zaujímavé, moja sestra taktiež sedí doma a hrá sa nejakú hru, moji rodičia spolu s mojim starkým vyhrávajú na harmonike a spievajú staré, mne už neznáme (no zato nie až tak zlé ) pesničky. Je príjemné pozorovať moju rodinu, ktorá po toľkých rokoch stále drží po kope. Som za to nesmierne vďačný a určite si na to spomeniem pri mojich novoročných predstavzatiach (resp. poďakujem za to a budem veriť, že to tak bude aj v budúcom roku).

Typickým znakom Silvestra sú bez pochýb ohňostroje. Keď som bol malý, miloval som ich. Vždy som bol natešený, keď prišiel ocino alebo ujo s niečim nových, niečim, čo som ešte nevidel. Neskôr som ohňostroje vyrábal s kamarátmi a takpovediac som sa na rodinu vykašľal ( na ľútosť je už neskoro). Bola to sranda,(to som si hovoril vtedy) hádzať petardy po dvoroch našich susedov a smiať sa na tom, ako vybehujú z domov a čudujú sa, čo sa deje. (Veď je Silvester, pre pána…). Keď sa na to spätne pozerám, tak ja s mojimi kamošmi sme mali divnú predstavu o tom, čo je zábava. Nech bolo ako bolo, každý chalan by si tým mal prejsť, nech vie, čo sa nepatrí. Som však rád, že ma tento druh vandalizmu už prešiel a že si začínam uvedomovať, aké bezvýznamné sú nejaké svetlice a petardy. Zbytočná strata peňazí, smrad, ktorý po nich ostáva, znečistený vzduch a hlavne strach nášho psa, ktorý sa ich neskutočne bojí (hlavý dôvod, prečo prestať !!!).

Ďalším znakom Silvestra je šampanské. Ó ako ja nenávidím ten nekvalitný šampus.  Pravý , kvalitný som nikdy nemal a nesúdim mojich rodičov, že na kvalitnejší nemíňajú peniaze (som rád, že nemíňajú…ďalšia zbytočnosť). Len zo slušnosti si dám, veď je to taký znak, že sme jedna rodina a preto netreba robiť výnimky, ale inak alkohol nič pre mňa (zatiaľ).

Asi každý z nás si niečo na konci, resp. na začiatku roka niečo zaumieni, že od teraz začnem robiť to a to. Myslím, že je to dobrý zvyk, no treba mať vážne silnú vôľu, aby sme to dodržali. Lebo ak sa nám to nepodarí, tak sú to len zbytočné slová, ktoré nič neznamenajú a my môžeme pokračovať v každoročnom stereotype. A potom sa môžeme sťažovať, že aký bol ten náš rok zlý a dúfať, že ten nový bude lepší, keď nič preto neurobíme. Zabudnime na starý rok, nech bol akýkoľvek a ak nemáte silnú vôľu, tak si na krk zaveste jednoduché no zato dôležité veci. Stačí čo i len niečo v zmysle “Budem sa usmievať na každého” alebo “Budem sa zdraviť ľuďom, ktorých poznám”. Neuveríte, ale aj takýmito maličkosťami zlepšíte nie len svoj nový rok, ale aj rok tým ostatným.