Zázrivské dni sú kultúrno-spoločenskou udalosťou obce Zázrivá s niekoľkoročnou tradíciou. Je to dvojdňová prezentácia tradícií, remesiel, folklóru a hudby regiónu. Najzaujímavejšou časťou Zázrivských dní je prezentácia výroby tradičných zázrivských korbáčikov, spojená so súťažami v ich výrobe. Novým prvkom je nedeľný sprievod krojovaných, a ich sčítanie spojené so zápisom do kroniky. Zázrivské dni 2015 sa uskutočnia v dňoch 18.-19.7.2015
Archeoskanzen VK- Praveké dobrodružstvo
Kto by niekedy nechcel vkročiť do sveta dávno minulého a žiť aspoň na moment v podmienkach, v akých žili naši predkovia ? Taký stredovek, kde sa to určite hemžilo rytiermi a krásnymi dámami by bol fajn, aj keď ten bodrel a špina v uliciach by niekomu mohla vadiť. Starovek taktiež neznie zle, teda ak by sa na nás usmialo šťastie a boli by z nás slobodní občania (muži) a žili by sme bežným životom alebo dokonca byť súčasťou typickej starovekej smotánky by tiež nebolo zlé. No ale čo taký pravek? Ten možno neznie tak lákavo, veď kto by chcel žiť v časoch, keď ak ste sa dožili tridsiatky, tak vás mali za dedka, vaša slovná zásoba obsahovala taktiež asi len tridsať slov a jedinou možnosťou ako prežiť, bolo bojovať o každý kúsok jedla či miesta na spanie. Nič moc, no pravek má aj svoju jasnú stránku, ktorú sme sa spolu s mojou triedou v jednu z rána chladnú a neskôr slnečnú stredu rozhodli spoznať.

Ako som už naznačil, deň, ktorý sme si vybrali pre našu cestu do praveku, nevyzeral moc príjemne, no neodradilo nás to. Niektorí, aj keď s plnými nosmi a balíkmi vreckoviek, ukázali, ako veľké odhodlanie nás hnalo vpred. Stretli sme sa na vopred dohodnutom mieste, my a náš pán profesor, dohodli sme na potrebných veciach, zasmiali sme sa a vyrazili sme. Zopár vyvolených sa zviezlo na aute, no my ostatní sme boli nútení ísť autobusom. Nevadí, hlavne že sme už o chvíľu boli takmer v našom cieli. Ešte predtým sme navštívili dom pána profesora, v ktorom bolo toľko kníh o Stalinovi, že pomaly začínam mať strach, že to s tým politickým prevratom myslí vážne. Ale o tom potom. Našou úlohou nebolo obzerať knihy, ale prezliecť sa do pracovných vecí a opustiť na chvíľu moderný svet. Pretože do praveku sme sa nevydali len tak na turistickú prechádzku. Prišli sme sa vžiť do rolí našich dávnych chlpatých priateľov (dobre, niektorí z nás od nich nemajú stále ďaleko) a na vlastnej koži okúsiť chuť pravekého spôsobu života. Cieľom bol totižto novovzniknutý archeoskanzen vo Vyšnom Kubíne, ktorý bol len donedávna neprístupný verejnosti a my sme mali byť prví oficiálni návštevníci, o ktorých mala dokonca záujem aj najsledovanejšia televízia na Orave. Archeoskanzen. Ak to náhodou počujete prvý krát, tak je to skanzen spojený s archeologickými záležitosťami. Kto by to bol povedal. Priznám sa, že presné miesto určiť neviem, no viem, že sme šli po ceste, potom sme vyšli na kopec, kráčali sme po zelenej tráve a pred očami sa nám otvorila brána do praveku. Teda, bola to brána zbúchaná z konárov stromov, no už to bolo znakom, že sa vraciame v čase (síce na niektorých miestach sa s podobnými bránami do praveku stretnete dodnes). Nejdem opisovať, čo sme uvideli, keď sme vošli na typický „dvor“ pravekých ľudí, pretože pokojne stačí fotka, ku ktorej netreba komentár (alebo?)

A tu nás už čakal vždy vysmiata archeologička Ľuba (ďalej už len Ľuba, aj keď nemám povolenie), ktorá nám viac-menej rozdelila úlohy a poďme sa hrať na drsných pravekých ľudí.

Prác, ktoré boli na výber, bolo veľa a ja som sa nejakým zázrakom vyhol tej špinavej a tak ja a ďalší traja spolužiaci sme išli robiť s drevom. Aby to však bolo praveké, tak sme mali používať praveké sekery a aj keď náš pán profesor doniesol aj sekeru z domu, tak si dovolím tvrdiť, že tie praveké boli ostrejšie. Rúbali sme ako praví drevorubači, občas sme sa zahrali na rozprávku o Lomidrevovi, no poviem vám, bola to väčšia zábava ako keď doma máte dvadsať metrov dreva a vaši to chcú za jeden deň napíliť, pokálať prípadne porúbať a nakoniec aj uložiť. V praveku sme sa predsa len mohli vyblázniť a rúbať ako prišlo. Boli sme predsa necivilizovaní, nevzdelaní analfabeti, ktorí majú povolené správať sa ako opice. A bolo to vážne drsné ako v praveku, no namiesto toho, aby nás ohrozovali mamuty alebo šabľozubé tigre, tak nás ohrozovali osy, lietajúce okolo svojej osi, ktorú predstavovala drevená tyčka (zrejme ich hniezdo) a napádali nás ako niektorých ľudí myšlienky a nápady. A aj keď mne osobne nevadili, v budúcnosti by pre bezpečnosť návštevníkov zrejme mali zmeniť svoje pôsobisko.

Okolo desiatej hodiny, keď sme už takmer všetku robotu, pri ktorej sme mohli využívať praveké nástroje spravili (hovorím o našej štvorčlennej chlapčenskej skupine drevorubačov), prišiel kameraman a ujo s mikrofónom, ktorí chceli vidieť ako pracujeme s týmto nástrojmi. Milé však, no neostávalo nám nič iné, ako sa tváriť, že pracujeme a jedného z nás si vybrali na rozhovor o tom, aké to je pracovať s týmito nástrojmi. Nadšenie v jeho očiach a jeho dychtivý výraz hovoria za všetko.

Pýtali sa aj ostatných pracujúcich, aké sú ich pocity a nálady a predpokladám, že sa nenašiel nikto, kto by bol nespokojný. Kameramani odišli a práve v tom momente sme niektorí začali byť hladní a tak sme si odložili sekery a vybrali sme sa do kuchyne, kde nás čakalo chutné prekvapenie v podobe výborných placiek uvarených tradičným pravekým spôsobom. Teda ak nerátam múku. Taktiež tu pripravili cesto na chlieb, ktorý mal byť upečený pravekým spôsobom a nemohli si vybrať lepšieho človeka, ktorému toto pečenie dali na starosť, mňa. Druhý spolužiak mi však pomáhal (aby som si všetky zásluhy neprivlastnil). A tak sa z drevorubačov stali pekári. Jedno remeslo krajšie než druhé.

Princíp, akým mal byť chlieb upečený, bol však ešte krajší. Predtým, ako sme surové cesto šupli do pravekej pece, museli sme pripraviť podmienky, čiže úplne zohriať pec a potom v nej nechať horúce uhlíky, ktoré bolo treba vytlačiť zo stredu pece na jej kraj, aby sme spravili miesto nášmu chlebu. Urobili sme to, aj keď sme neskôr zistili, že nie moc dobre (no bolo fakt neskoro a bolo tam dosť teplo nato, aby sme to zmenili). A tak sa nám piekol náš chlebík, náš „lembas“. Ostatní už pomaly dokončili svoje záležitosti, či už išlo o tvorbu mazanice, ktorou potom rukami prilepovali na stenu domu, alebo pečenie placiek a takmer všetci sme sa zišli v kuchyni. Náš pán profesor zatiaľ začal pripravovať kúpené klobásky na ohníku (veru sme sa nasmiali) a všetci sme sa tešili na ten čas, keď sa najeme.


Čakali sme, že vôňa uvareného chlebíka sa bude niesť celým Vyšným Kubínom, no opak bol pravdou, necítili sme nič, len smrad dymu a snáď ešte náš vlastný a tak sme nevedeli, v akom stave je náš bochníček. Ja som to nevydržal a vybral som ho. Z vrchu pekne a jemne upečený, chrumkavý, po krajoch vážne chutný, no v samotnom strede stále surový. Bol som vážne sklamaný, no mne chutil a aj by som ho zjedol, keby ho niekto nemenovaný (aj keď už bol menovaný) nehodil do ohňa. Ostatných to však netrápilo, lebo si našli ďalšie praveké zábavky ako napríklad tvorbu keramiky alebo dokonca Marcel (chlapec v modrej bunde) sa tváril, že je mlynár. Dokonca ho aj chválili, keďže v tom bol vážne dobrý.
Nakoniec , keď už sa nenašiel ani jeden, komu by sa chcelo robiť, sme si všetci sadli k ohňu a debatovali sme na rôzne témy, ktoré si už žiaľ nepamätám. Jedno viem však určite, všetci sme boli spokojní, pretože sme mali za sebou skvelý a nezabudnuteľný deň (a predsa som zabudol o čom sme sa bavili), ktorý určite stál zato. Nie každý deň sa nám naskytne možnosť okúsiť život pravekého človeka. Týmto smerom chcem poďakovať hlavne nášmu pánovi profesorovi, ktorý nám to všetko vybavil a Ľube, ktorá to všetko pre nás pripravila a previedla nás pravekom, pretože ten je naozaj cítiť takmer na každom kroku (mal som možnosť navštíviť aj verejne WC) a aspoň na jeden deň sme mohli zabudnúť na každodenný stereotyp, ktorý v týchto dňoch len začína. Neviem ako ostatní, no ja som sa mal skvelo a toto je jeden zo spôsobov, ako to chcem vyjadriť. A taktiež chcem archeoskanzen priblížiť tým, ktorým nebolo umožnené sa tam dostať. Nepoznám lepší spôsob ako niekomu priblížiť históriu, ako je zažiť ju na vlastnej koži. No ak by som si mohol dovoliť nejakú poznámku, tak v budúcnosti by som privítal aj nejaké dobové kostýmy, alebo niečo v tomto zmysle, pretože ak sa ľudia nedajú na dobrovoľné pomáhanie skanzenu a budú len návštevníkmi, tak by bolo fajn, keby tam bol niekto, kto im ukáže, ako sa čo robilo. Lebo niekedy nestačí len počuť, lepšie je vidieť. Ak som ešte na niečo zabudol, tak sa ospravedlňujem. Snáď si len dávajte pozor na boha podsvetia Háda, ktorý sa v mačacom tele poneviera po priestoroch archeoskanzenu a čaká len nato, kedy mu dáte jesť. To je však život, ku ktorému je odsúdená mačka a je jedno, aké meno nesie.

Robko a jeho mravenisko
Kedže vonku prší, rozpoviem vám príbeh o mravčekovi Robkovi. Bude sa týkať politiky takže dúfam že sáčky na zvracanie máte pripravené.
Ide o to, že mravček Robko si kúpil spoločnosť, ktorá má na starosti ceny plynu pre jeho (pretunelované) mravenisko. Je to stratová spoločnosť ktorá má plno dlhov, lenže teraz keď ju kúpil môže stanovovať ceny plynu.
Hodnota plynu bude globálne naďalej rásť. S tým už Robko nič neurobí, len ak by sa šiel zakopať na dno mora. Myslím si že by to bol jeho najväčší prínos pre politiku a navyše o pár miliónov rokov by z neho bolo celkom dosť metánu (je to vcelku veľký mravec).
Lenže späť k nákupu storočia. Robko teraz môže udávať pre svoje mravenisko ceny plynu, čo je vážne super. Navyše prisľúbil že sa nebudú zvyšovať. Len mi nejde do hlavy ako to urobí s jeho rastúcou hodnotou. Ak mi niekto predá lízatko za 1€ a ja ho predám za 1€ je to v pohode. Lenže lízatko nestoja 1€, ale 2€. Je asi každému jasné, že to ostatné mravce zaplatia niekde inde.
Takže na záver si poďme pozrieť výhody a nevýhody z Robkovho pohľadu.
Výhody:
- Mám kopu hlúpych mravčekov, ktorí si myslia aký som ja super pretože som dokázal ustáliť ceny plynu. Ďalšie 4 roky mám isté.
Nevýhody:
- Ak ma stretne na ulici jeden z troch inteligentných mravcov tak mi spraví monokel
- Čelím odvolaniu
- Urobil som o jednu generáciu väčší dlh (čo nie je až tak vážne, kedže najlepší ekonomici Robkovho mraveniska vypočítali, že dlh budú splácať ešte 2 roky po tepelnej smrti vesmíru)
Mohli ste si všimnúť že som v nevýhodách (z Robkovho pohľadu) spomenul odvolanie. Dole vám pridávam video priamo zo schôdze, kde sa o tom diskutovalo. Lenže Robko mal 30 minútový predslov a potom odišiel spolu s jeho riťolezmi. Rokuje sa ďalej bez neho. Podľa mňa je to neuveriteľne detinské. Však chodiť na takéto schôdze je vlastne jeho práca. Ako by to bolo keby som sa ja len tak odišiel z pred tabule uprostred odpovede?
Akákoľvek podobnosť s reálnymi osobami je čisto náhodná. Príbeh je vymyslený a nezakladá sa na žiadnom skutočnom podklade.
Utrpenie mladého Werthera-J.W.Goethe
Neviem ako vy, no odkedy ma začala baviť literatúra a nie je to až tak dlho, tak som túžil prečítať si niečo svetové, niečo, čo pozná hádam každý. Po dlhom bádaní v malej domácej knižnici, ak to tak smiem nazvať, som naďabil na túto knihu, o ktorej sme sa dokonca aj učili. Vedel som, čo očakávať, vedel som ako to skončí, no i tak som sa do nej pustil s gustom, pretože ma lákalo niečo iné ako fantasy. Áno, toto bolo prvé dielo zo svetovej klasiky, ktoré som prečítal. Dodnes to neľutujem, aj keď romantickí hrdinovia mi asi nebudú moc blízki, keďže ich koniec je vo väčšine prípadov hneď jasný. Pustil som sa teda do čítania, ktoré mi mimochodom trvalo až dva týždne, aj keď príbeh je na necelých 150 stranách, myslím. No proste mám čo robiť, aby som sa zlepšil. Ale späť ku knihe.
Ako je vám možno známe, Werther je písaný formou listou, ktoré samotný hrdina píše svojmu priateľovi. Opíše mu každý jeden detail jeho pestrého života, vyžaluje sa mu s každým problémom, ktorý ho postrehne, no proste nič neskrýva a hovorí o všetkom veľmi otvorene. Od začiatku sa Werther javí ako človek plný radosti, lásky, pochopenia pre druhých, zanietenosti vo svetské krásy a plno iných prirovnaní, ktoré často ukazoval v každom liste. Hrdina sa tešil z každej maličkosti a to ho ešte nepostretlo to najväčšie šťastie v živote, žena.
Tá sa síce objavuje už na počiatku zápletky, no len postupne Werther zisťuje, čo skutočne cíti a prejavuje svoje najhlbšie city ku nej. Bolo naozaj zaujímavé čítať, ako sa dokázal zamilovať do takmer neznámej ženy, no to ako to vygradovalo, to sa snáď ani nedá opísať. Jeho láska bola určite pravdivá, možno prikrášlená vášňou, no predsa si dovolím tvrdiť, že Lottu (tak sa volalo to dievča) vážne miloval.
No potom hrdina zisťuje, že ona jeho lásku nemôže opätovať a tak sa snaží zabudnúť, no už je viditeľne neskoro, lebo v každom liste, ktorý síce začínal úplne inou témou, vždy to zakončil tým, ako trpí bez nej a podobne. Dokonca aj odišiel na istý čas z dediny, na ktorej žili, no stále sa to v ňom držalo a vtedy sa to začalo zvrhávať. Šťastnú náladu vystriedala pochmúrna, radosť z vecí sa pominula, Werther videl jedine Lottu, ktorá ho však nemohla milovať, čo mu ku koncu knihy aj povedala. Pamätám si tú časť nesmierne dobre, pretože pokým ste pri čítaní cítili ako to všetko padá, zrazu to zastalo. Napätie úplne upadlo, hrdina už viditeľne prichádzal ku koncu a akoby len dožíval. Ja sám som mal v posledných momentoch pocit, akoby všetko okolo mňa stíchlo a prežíval som to už s takým pokojom. Werther bol rozhodnutý. A spravil to, čo považoval za najlepšie. Následne ostávalo len zopár strán, ktoré boli taktiež pokojné, no zahalené temnotou. Ak som sa zo začiatku aj nudil čítaním Wertherovych často dlhých a nie moc zaujímavých listov, tak koniec som hltal ako piškóty.
Romantický hrdinovia to vo svete nemajú ľahké, presne ako vo Wertherovom prípade. Celý svet sa mu zrútil v momente, keď sa zamiloval a zistil, že to nemá budúcnosť. Koniec tohto a jemu podobných diel je však, podľa mňa, vždy drsný a prehnaný. Utrpenie mladého Werthera bolo ťažké čítanie, no koniec koncov, je to staršie dielo a sám sa priznám, že štýl, akým je písané, som si obľúbil. Knižku si prečítajte len ak patríte k normálnym ľuďom, ktorí netrpia zbytočnými depresiami, inak by ste sa mohli mnohým veciam z knižky inšpirovať a neskončilo by to dobre.
Príbeh o chalanovi
Bol raz chalan ktorý mal len jeden sen. Robil preň všetko. Každý deň poctivo makal no bohužiaľ sa ho vzdal. Proste to už nezvládal psychicky a ani fyzicky. Jeho zdravotný stav sa tiež postupne zhoršoval. Ráno vstával s bolesťami celého tela. Už ho nebavilo prichádzať domov neskoro večer a ísť rovno do postele, potom ráno vstávať do školy a zo školy znova drieť. Nemal čas na kamarátov a ani iné druhy zábavy. Proste ho takýto život už nebavil. Rozhodol sa, že svoj život od základu zmení.
Teraz má chalan konečne nejakých priateľov a robí to, čo ho naozaj baví. Niekedy mu je ľúto, že vzdal niečo, prečo toľko obetoval, ale aj tak si myslí že urobil dobre. Je pravda že 12 rokov makania na ňom zanechalo nejaké dôsledky (keď sa ráno zobudí a nič ho nebolí, tak vie že je mŕtvy), no aj tak nič neľutuje. Je rád že ho len tak nič nerozhodí a že neplače keď si zlomí nohu narozdiel od dnešnej mládeže. Dokáže sa o seba sám postarať a nie je jeden z tých jemných chlapcov z mesta.
Aj napriek tomu že v podstate vyrastal medzi zvieratami je z neho rozumný a inteligentný chalan. Nikdy by neudrel dievča a bez príčiny ani iného chalana.
To že nikdy nemal čas na zábavu z neho urobilo sociálne vymletého človeka. Niekedy vraví veci ktoré tak nemyslí, lebo proste nevie zareagovať. Vôbec nevedel čo sa robieva na koncertoch a zábavách, no za pár mesiacov čo-to pochytil. Veľmi mu v tom pomohli aj priatelia, ktorí ho ťahali do spoločnosti. Za to im bude vždy vďačný.
Kedže má chalan teraz dosť času, chcel by skúsiť naozaj všetko. Jeho sen sa zmenil. Chce si len užívať život a skúšať čo všetko zvládne.
Možno sa pýtate čo ten chalan robí teraz. Nuž, píše tento článok…
Šťastie-nákup roka
Po vydláždenej ceste, tiahnucej sa skrz naskrz ulicami mesta kráča nízky, zavalitý mužík s malou kapsičkou. Jeho výraz nie je ničím výnimočný, len jeho dlhé fúzy vejú vo vetre, ktorý sa horko-ťažko dostal až do samotného srdce mesta. Muž sa však iba usmieva a poskakuje z jednej nohy na druhú. Oblečený v dlhej purpurovej róbe, odetej na bavlnenej košeli veru bolo každému okoloidúcemu jasné, že je kupec. Krátke čižmy mu cupkali a klepali a ich zvuk sa odrážal od stien pouličných obchodíkov. Vyzeral šťastne a ako vyzeral, tak isto znel aj jeho prejav. Na každú stranu totižto vykrikoval stále tie isté slová, plné nadšenia a radosti: „Kúpte si šťastie!“
Čo by ste robili vy, keby ste sa stretli s takýmto obchodníkom? Zaplatili by ste mu a kúpili by ste si ponúkane šťastie? Predtým, ako odpoviete, znova vám poviem o mojom teplom zamyslení.
Neviem, čo ma to napadlo, ale dosť ma to bolelo a tak som pomaly kráčal po ceste domov a rozmýšľal som nad rôznymi vecami. Prechádzal som okolo obchodu a rozhodoval som sa, či si pôjdem niečo kúpiť alebo či kašlem nato, veď doma sa možno niečo nájde. Rozhodol som sa pre druhú možnosť, pretože mi práve v tom momente v hlave skrsla myšlienka mnohým známa:“ Šťastie si predsa nekúpim.“ A v tom to začalo. Začal som si uvedomovať, že za peniaze si môžem kúpiť akurát tak potešenie či pôžitok, no nie šťastie. Tieto slová sú dosť odlišné a preto by človek, ktorý chce byť šťastný mal vnímať ten rozdiel. A ja sa priznám, že šťastný byť chcem.
Neobjavilo sa to v mojej hlave len tak. V tom čase som rovno rozmýšľal nad tým, čo kúpiť istej osobe k sviatku, no nie a nie prísť nato, čo by ju spravilo šťastnou. Zúfalstvo ma prinútilo opýtať sa jej a odpoveď, aj keď vám nepoviem, aká bola, tak s určitosťou môžem povedať, že taký darček si môže dovoliť každý a veru neminiete naň ani cent.

Začnem pre mnohých trápnu, no pre mňa celkom aktuálnu tému. Hovorím tu o šťastí a ja som si donedávna myslel, že ma šťastným dokáže urobiť už len balíček piškótov. A tak som si toto svoje „šťastie“ dožičil každý deň, veď prečo nie. No pomaly som si uvedomoval, že šťastie to bolo len dočasné, teda vôbec to nebolo šťastie. To potešenie, ktoré mi piškóty dožičili, bolo ani nie pol hodinové. Nebudem hovoriť len o mne, pretože ja som rád, že som len na úrovni piškótov, no sú aj také prípady, kedy mnohí robia veci, ktoré ich podľa nich robia šťastnými a pritom je to šťastie vážne len chvíľkové a tým stráca svoj zmysel a mení sa len na pôžitok.
No zatiaľ čo na veciach, ktoré slúžia na potešenie, si človek často vybuduje závislosť, na veci, ktoré by nás teoreticky mali robiť šťastnými, často zabúdame či na ne hľadíme ako na niečo bežné a nevnímame ich ozajstnú cenu. Nevravím, že pôžitok je zlý, no podľa mňa si ho netreba mýliť so šťastím. Priznám sa, že neviem, či predchádzajúce riadky dávajú nejaký zmysel, no podstatnú vec hádam pochopil každý.
Takže to zhrniem, aby moje teplé zamyslenie bolo už totálne teplé. Celý článok je vlastne len o tom, že čo je podľa mňa šťastie. Nie je to niečo chvíľkové a ani niečo, čo sa dá kúpiť. Čiže ak by som ja stretol chlapíka poskakujúceho po uličke, tak by som sa pri ňom nezastavil a ak by aj náhodou, tak by som sa nedal zlákať na kúpu „šťastie, lebo to by bol vážne nákup roka. Šťastie je oveľa ľahšie dostupnejšie ako pôžitok, len treba vedieť, kde hľadať a čo vlastne hľadáme. No je tu predsa len jedna podmienka, ktorú však treba spĺňať. Šťastie si človek musí zaslúžiť, ale tak, prečo to neskúsiť ?
http://www.youtube.com/watch?v=tvY7Nw1i6Kw
Tarzanov syn-E.R.Burroughs
Kde sa vzala, tu sa vzala, z poličky sa vyhrabala..áno, reč je o starej knihe, ktoré sa mi dostala do rúk len preto, že ju máme doma už nejaký ten rôčik. Sám by som po nej asi nesiahol, pretože ma nikdy nelákal tento žáner. Až doteraz. Prečítal som si Tarzanovho syna, knihu, ktorá je mimochodom 4. z dlhej ságe o Tarzanovi (všetkých kníh je asi 24), a môžem povedať, že som spokojný. Predchádzajúce knihy som nečítal, no myslím že to pri tejto to ani nebolo treba. Príbeh je totižto jednoduchý a samostatný, no zároveň spätý aj s príbehom samotného Tarzana, ktorý v tejto knihe nehral až takú dôležitú úlohu. Ako už naznačuje názov, v knihe je hrdinom jeho syn.
Začiatok bol trošku nudný, objavila sa v ňom gorila a muž z džungle, ktorý zrejme hral nejakú rolu v predchádzajúcich častiach. Oboch týchto tvorov našli námorníci a zobrali ich do Anglicka. Muž im stále tvrdil, že gorila je jeho, lebo ju chcel využiť k zisku peňazí. Bola totižto až nadmieru inteligentná, a nie len tak náhodou, keďže ako sa neskôr ukázalo, bola to Tarzanova priateľka resp. priateľ, keďže to bol samec.
To je tak asi k začiatku a príbeh sa podľa môjho názoru začína, keď sa v ňom objaví malý trinásťročný chlapec, ktorý po svojom otcovi zdedil chuť skákať a robiť veci, ktoré sa normálne nerobia. Ten objaví opicu a bude jej chcieť pomôcť. Keďže má dostatok peňazí (Tarzan si vzal Jane a tá bola bohatá), tak sa mu to aj viac menej podarí, s tým, že muž z džungle bude usmrtený (prvá smrť a v celom príbehu ich bolo dosť). Chlapec sa klamstvom dostane až do Afriky, no tam ho opustí šťastie a už sa naspäť nevráti a bude nútený žiť ako kedysi žil jeho otec. Tam ho postretnú mnohé dobrodružstvá a nástrahy džungle, s ktorými sa naučí žiť a bojovať.
Ďalej vám už však nechcem prezrádzať, aj keď z toho, čo som napísal, vás to asi nenadchne, no je to príjemné čítanie, miestami detské, miestami drsné. To, čo sa mi na celom príbehu páčilo najviac, bolo, že všetky jeho časti boli istým spôsobom prepojené a nakoniec sa to všetko dostalo na povrch a niektoré fakty som si ani neuvedomil a pritom to všetko bolo také očividné. To prekvapenie celej knihe dodalo istý šmrnc, a tak si dovolím povedať, že aj keď to nebolo to, čo obľubujem, neľutujem, že som pri tejto tenučkej knižke strávil takmer týždeň.
Aj tak si myslím…
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čo si o vás myslí niekto iný? Ak nie, tak by som si s vami rád podal ruku. No podľa mňa ste sa nad tým určite zamýšľali. Kráčate si po ulici a zrazu niekto úplne cudzí sa na vás pozrie čudným pohľadom a vy máte pocit, že s vami niečo nie je v poriadku (prípadne s ním).
Dovolím si tvrdiť, že v každom z nás sa tento pocit už objavil. A predsa to nie je hlavná téma, ktorou sa chcem zaoberať.
Neviem, čo mi to napadlo, no len tak som sa znova začal teplo zamýšľať a zrazu bum, hlavu mi napadol nápad. Priznám sa, ja si o okoloidúcich ľuďoch takmer vôbec nevytvorím názor. Dokonca ich vo väčšine prípadoch ignorujem( áno, som riadne borec). No čo ak to isté robia všetci…teda určite nie všetci, ale predsa nemôžem byť sám. Tu sa už pomaly dostávam k tomu, čomu sa chcem venovať. Ide o ten pocit, ktorý v nás vyvolal ten imaginárny ujo, ktorý sa na nás mrzko pozrel. Povedzme, že v tom momente sa vám v hlave objavila myšlienka, že „Ten chlapík sa na mňa pozerá divne, asi mám niečo s oblečením.“ A pritom si možno myslel, že „Ej bisťu, zabudol som kúpiť chleba.“ No nejde o to, čo a či si vôbec niečo myslel. Ide o to, čo prebehlo po rozume vám. Takýmto spôsobom totižto, podľa mňa, môžeme odhaliť veci, ktoré sa nám na nás nepáčia alebo s ktorými máme problém.

Ja sa priznám, mám ešte trošku problém rozprávať pre viacerých hlavne preto, lebo mám pocit, že dosť šušlem a v dávnych časoch som si myslel, že sa mi ľudia v mysliach smejú. Teraz ma to už netrápi, no ten problém mi ostal stále. Ľudia si zvykli nato, ako rozprávam, no ja si stále myslím, že šušlem a tak by som to chcel napraviť. Ak stále nechápete, čo myslím, nevadí..skúsim nájsť nejaký lepší príklad (stále myslím, teda som).
Obedujete, a zrazu sa niekto sediaci oproti vám, zasmeje a vy neviete na čom. V tom momente začnete mať pocit, že sa smeje na vás a teda že asi vtipne jete alebo žujete a tak si na to začnete dávať pozor a budete jesť inak, pretože si myslíte, že máte s touto vecou problém. A pritom sa tá dotyčná osoba pred vami zasmiala len preto, lebo si spomenula na úplne neznámy vtip o tom, ako „Majiteľ istej firmy…“

Tento problém je všeobecne známy. Čo však chcem povedať je, že ľudia si niekedy (často) vymýšľajú problémy a chyby na sebe, ktoré ostatní ani nevidia. Je fajn, ak sa ich človek snaží napraviť, no nie vždy to je potrebné. Ak vám záleží na názore iných, spýtajte sa ich, či im dotyčná vec vadí, no lepšia rada asi bude, že úplne kašlite na názor druhých, vytvorte si vlastný. Vlastné názory sú fajn, pretože ste si ich vytvorili sami (kto by to bol povedal). A ak si aj náhodou dotyčný ujo myslel, že vyzeráte vtipne alebo škaredo, istotne vyzeral ešte horšie, ako vy, takže to nechajte plávať a usmievajte sa, pretože svet potrebuje aj takých ľudí. A ak ste sa už naučili ignorovať názor druhých, smejte sa im a ja vám tlieskam, pretože potlesk je taktiež vyjadrenie názoru.
Čítame si Čechova II.
Pokračujem v čítaní poviedok majstra Čechova, pri ktorých sa mi neraz na tvári objavil aj zarmútený výraz. Neviem, či je to naschvál, alebo len náhoda, no dnešná trojica príbehov bola takpovediac kopa smútku. Ako, nie že by to boli nejaké drámy, len autor zrejme okrem satiry musel načrieť aj do suda s neveselými motívmi. Ale poďme sa na ne radšej pozrieť.
Utečenec– podľa názvu by som nebol povedal, že sa bude jednať o poviedku, v ktorej hlavnú úlohu hrá malý chlapec, ktorý so svojom mamou navštívi lekára a ten mu oznamuje, že má nejaký problém na lakti a že bude musieť podstúpiť operáciu s tým, že ostane cez noc v nemocnici bez matky. Chlapcovi sa to nepáčilo, no doktor mu nasľuboval samé pekné veci a tak nemal nakoniec žiadne námietky. Stalo sa tak, chlapcova matka odišla a chlapca zaviedli do jednej z nemocničných izieb. Tam pozoroval ostatných pacientov, ktorí trpeli rôznymi neduhmi. Pomaly sa deň menil na noc, doktor neprichádzal a chlapec pochopil, že bol oklamaný, no v tom momente zaspal. Zobudil sa až keď jedného z pacientov brali preč, pretože skonal. Chlapec spanikáril a chcel ujsť, čo sa mu aj podarilo a vybehol do chladnej noci von. Bolo mu clivo za matkou a chcel ísť za ňou. No nevedel kadiaľ a tak utekal najprv jedným smerom, tom druhým, až nakoniec bežal popri nemocnici a zbadal svetlo v okne, v ktorom sedel pán doktor. Chcel mu niečo zakričať, no už nestihol, lebo odpadol. Keď sa ráno zobudil, stál nad ním doktor a karhal ho zato, čo vyviedol.
Prvá z tých, pre mňa smutných, poviedok. Sám som niečo podobné zažil, lebo keď som bol malý, tak som veľa času trávil v nemocnici a veru moja mamina mi chýbala každý deň a neraz som len tak z ničoho nič chcel byť pri nej. V podstate to možno ani nie je smutná poviedka, no mne taká prišla, pretože pri jej čítaní ma chytala nostalgia. Čechov však ukázal, že okrem spisovateľstva sa vyzná aj v lekárskom odbore, lebo choroby pacientov opísal veľmi presvedčivo. Slabšia, no veľmi pekná poviedka.
Vaňka- hlavou postavou je malý Vaňka, ktorému umreli rodičia a tak ako sirota pracuje pri nejakom obuvníkovi . No život tam je hrozný a tak píše list svojmu dedovi, ktorý žije na dedine s tým, že ho prosí o to, aby po neho prišiel. Nebudem to dlho opisovať, len poviem, že chlapec hovorí o tom, ako ho bijú, ako si z neho ostatní robia posmech a podobné veci. Celé to je dojemné, no potom si spomína aj na samotného dedka a to zas v čitateľovi vyvolá pocit, že všetko bude fajn. No keďže Vaňka je stále malý chlapec, netuší, ako sa píšu listy a naivne napíše na miesto adresy „Dedkovi na dedine“ a meno svojho dedka. Potom vybehne von a zistí, že list treba hodiť do poštovej schránky, odkiaľ ho potom doručia tomu, komu chcel aby ho doručili. Hodí ho tam a potom už spokojne spí a sníva sa mu, ako už žije so svojim dedkom.
Aj hlupákovi však dôjde, že dedko list nemohol dostať a tak chudák Vaňka určite musel trpieť aj naďalej. Krátka poviedka, zameraná hlavne na tento faktor naivnosti malého chlapca, ktorý proste túži po láske, ktorú mu už jeho rodičia nemôžu dať. Dojemné a smutné pocity naplnili moju myseľ, no Vaňka je určite jedna z najlepších poviedok, ktoré som zatiaľ čítal.
Úradníkov skon– na záver som si nechal takú čerešničku na torte v podobe satirickej poviedky so smutným koncom. Autor na začiatku píše o tom, ako ľudia obľubujú nečakané zvraty a potom začína poviedka. V divadle je predstavenie a istý chlapík ho pozoruje, no náhle…tu sa autor pozastavuje a hovorí o tých nečakaných zvratoch…si kýchne. Omylom však opľuje muža pred ním a nebol to nikto iný, ako ctený generál a veľavážený pán v spoločnosti, ktorého meno nie je podstatné. Celá poviedka je o tom, ako sa ten prvý chlapík snaží ospravedlniť tomuto generálovi, ktorému to je úplne jedno a vari by bol na to aj zabudol, keby mu to muž stále nepripomínal. Dokonca sa pýta vlastnej manželky, čo si o tom myslí a aj tej je to ukradnuté. Ale stále si ide za svojim a snaží docieliť to, po čom túžil, čiže slová ako „to je úplne v poriadku“. No nakoniec zájde priďaleko a otravuje generála aj u neho doma a tak generálovi neostáva nič iné, len ho vyhodiť. Muž, sklamaný a potupený, odchádza domov a tam…skoná. Nečakané…
Krásna ukážka toho, ako ľuďom záleží na názore iných. Čechov zabil dve muchy jednou ranou, lebo vtipne a zároveň kriticky zobrazil to, čo trápi spoločnosť aj dnes. Teda, nemuselo by ju to trápiť a predsa ju to trápi…paradox. A nakoniec, vážne nečakaná smrť človeka, ktorý proste túžil počuť, že sa na neho generál nehnevá. Ale povedzte, vám sa nikdy nestalo, že vás trápila niečo podobné a pritom to druhá osoba mala úplne na háku, no vás to žralo a žralo ? Určite áno. Ja sám som sa v tom našiel.
Mesačné záhrady-Steven Erikson
Takže pre začiatok by som vás chcel privítať pri novej rubrike, ktorú sa mi dúfam podarí rozbehnúť a hádam bude mať aj nejaký ten úspech konečne. Rubrika to bude, ako už názov naznačuje, zameraná na knihy, ktoré čítam a môj pohľad na ne. Aby toho nebolo málo, rozpoviem vám taktiež príbeh, ako som sa ku knihe dostal, ale to len v prípade, ak to stojí zato. Celkovo však pôjde hlavne o také recenzie z mojej strany a nebojte sa, budem písať tak, aby som vám nezaspoileroval ani tie najmenšie detaily (možno mi občas ujde, ale to sa stáva).
Takže dnes som dočítal knihu od spisovateľa Stevena Eriksona s názvom Mesačné záhrady. Je to fantasy a táto kniha je vlastne prvá z desiatich v rozsiahlej ságe „Malazkej knihe padlých“. O knihe som sa dozvedel z jedného anglického fóra, kde ju ospevovali do nebies a kde jej patrili najvyššie priečky v rebríčku pre najlepšiu fantasy knihu vôbec. Predbehla aj také esá ako Tolkienov Pán Prsteňov, či Rothfussovú Kroniku Kráľovraha(Meno vetra, Strach múdreho muža). Dokonca autor fóra si myslí, že Malazká kniha padlých je lepšia, ako Pieseň ľadu a ohňa, ktorú mnohí považujú za materpiece vo fantasy žánroch (ja osobne nie… je to geniálne, ale o tom potom).
Ďalším aspektom, ktorý ma navnadil na kúpu, bol návrh môjho kamaráta, ktorý ju síce nečítal, no tiež niekde počul, že je to bomba a že sa to oplatí prečítať. Odvtedy, ako som toto počul, som po tej knihe prahol a keď som sa raz dostal do kníhkupectva a len tak ledabolo som pozoroval vitríny s knihami, zbadal som tam prvý diel tejto ságy a povedal som si, že prečo nie.
Tu mi však nedá nespomenúť príbeh, ktorý sa spája k tejto udalosti. V kníhkupectve som bol s jednou babou, s ktorou som súťažil v jednej dejepisnej súťaži. Pri sebe som nemal kreditnú kartu a v hotovosti som nemal peniaze nato, aby som si túto knihu mohol dovoliť. To dievča som poriadne nepoznal, teda ak mám pravdu povedať, zoznámil som sa s ňou práve v ten deň, no túžba prečítať si tú knihu bola taká veľká, že som si od viac menej cudzej osoby požičal peniaze, ktoré mi bolo treba a knihu som si kúpil. Zvláštne, ako rýchlo som si získal jej dôveru. Samozrejme, že hneď na druhý deň som jej peniaze vrátil.
Ale späť ku knihe a hádam už nebude odbočovať. Takže kúpil som si paperback, na ktorého obale je vyobrazená veža (viď prezent. foto) a aj keď som knihu dočítal, stále netuším význam tohto obrazca. Netušil som o čom príbeh bude, lebo nikdy som si neprečítal o čom to je, vždy som čítal len pozitívne ohlasy tipu „tak toto si určite prečítajte…Steven Erikson je majster svojho remesla“. Knihu som však nezačal čítať hneď, ako som ju kúpil, pretože som mal práve rozčítané niečo iné a tomu som dal prednosť. A preto som ju požičal bratrancovi, veľkému nadšencovi fantasy žánru. Ten sa do nej začítal hneď, no po takých 50 stranách zrazu prestal čítať a to preto, že som si kúpil český preklad a mená postáv alebo miest ho odrádzali čítať. Príbeh ho však uchvátil.
Keď som dočítal to, čo som čítal a rozhodol som sa, že sa konečne pustím do Mesačných záhrad, mal som zrazu zmiešané pocity, že či tie mená neodradia aj mňa. Zo začiatku sa priznám, že boli vtipné, no určite by som kvôli ním neprestal čítať tak geniálnu knihu. Pretože okrem tých mien nemala chybu. Príbeh bol fascinujúci a keby som nebol taký hlupák a lepšie by som si vedel zariadiť čas, tak túto 600 stranovú knihu prečítam aj za tri dni. Nestalo sa a čítal som ju celé dva mesiace, no to nič nezmenilo na tom, že som každú stránku hltal ako nenažraný drak. Čo ma najviac fascinovalo na tejto knihe bolo, že dobro a zlo tu viac menej nehralo žiadnu rolu. Doteraz netuším, kto bol dobrý a kto zlý. Samozrejme, že som si našiel obľúbené postavy, no na oboch stranách a je ich vážne dosť. Každá postava je iná, a najviac by vás mohli zaskočiť niektoré opisy, ktoré vytvárajú úplne nový druh človeka, ak to tak môžem nazvať. Autor vytvoril vlastný svet, ktorý je úplne iný, ako ten náš a využil len minimum podobností z toho nášho.
Keďže to bolo fantasy, nedá mi nespomenúť aj úplne nový pohľad na mágiu a magický svet, ktorý som jakživ nevidel. Erikson to celé prepracoval do najmenšieho detailu, teda aspoň to tak vyzerá a to som len na prvej knihe, takže sa mám na čo tešiť a už teraz šetrím (a bude to vážne veľa peňazí) na všetkých 9 zvyšných kníh+ ak ma to chytí, tak si dovolím investovať aj do poviedok, ktorých je tiež zopár dostupných.
Opísal by som vám aj základnú dejovú líniu, no tých základných je tam asi päť, pretože kniha je rozdelená na sedem „kníh“, ktoré sú rozdelené ešte na kapitoly a v každej kapitole sa vystrieda pohľad snáď aj troch odlišných postáv, ktoré v podstate bojujú sami za seba. Je to drsné, pretože pokým sa neobjaví mágia, tak by ste mali pocit, že je to realita no zároveň úplný výmysel, pretože mená sú úplne atypické a tým sa všetka realita takmer stráca. Tak ale aby sa nepovedalo tak v knihe ide o to, že Malazská cisárovná chce ovládnuť celý kontinent a pomocou intríg a klamstiev sa jej to viac menej darí a využíva na to všetky možné prostriedky, no hlavne ľudí, ktorým sa to nie vždy páči a preto sa túžia postaviť jej moci. Cisárovná prahne po najväčšom meste v knihe, ktorého meno v češtine (a asi aj v slovenčine) znie Darúdžistán, čo pripomína skôr nejakú mongolskú dedinu, a nie nejaké veľkolepé a majestátne mesto, ale to nie je podstatné. Darúdžistán je však mocný a žijú v ňom mocní ľudia, ktorí by s cisárovnou aj dokázali zatočiť, no najprv by museli zanechať ich osobné rozpory a túžbu po moci.
To je tak asi všetko, čo by som vám o knihe mohol povedať, jedine že by som vám ešte povedal, že ak máte chuť prečítať si nejaké nové a iné fantasy, ktoré tu ešte nebolo, tak Malazká kniha padlých je to pravé, čo hľadáte.
Čítame si Čechovova I.
Ani nie tak z nudy, ako z recesie som si začal čítať poviedky od tohto ruského autora, ktorý bol naozaj velikánom svojej doby. A čoby len tej doby, ale celej ruskej literatúry a dodnes patrí k tomu najlepšiemu vo svetovej literatúre. Toto sa síce fajn číta, ale čo ja na tom pravdy človek nezistí, pokým neprečíta nejaké jeho dielo. Veru, tých je požehnane. A navyše, väčšinou sú to krátke poviedky zo života bežných obyvateľov Ruska, ktoré dokonale zobrazujú to, ako sa žilo v tejto vtedy cárskej krajine. Povedal som si fajn, tak teda prečítaj si aspoň zopár jeho prác, aby si mohol povedať, či bol vážne taký skvelý.
Spisovateľ- prvá ukážka, ktorú som čítal bola o tom, ako majiteľ nejakého čajového podniku potreboval klamlivý slogan a mal mu ho napísať istý spisovateľ. Ten to aj urobil a po prečítaní svojej práce, ktorá sa mimochodom majiteľovi páčila, požadoval peniaze. Tu nastal problém, pretože predavač nechcel zaplatiť v peniazoch, ale núkal mu len jeho tovar. Spisovateľ však chcel peniaze, no nedokázali sa dohodnúť a tak si zobral tovar, ktorého cena však bola oveľa nižšia ako požadoval. Je tu vidieť, ako si niektorí ľudia nevážia prácu spisovateľov, spevákov a podobne. A keďže dotyčný spisovateľ v jeho výtvore klamal, pretože ospevoval predavačov čaj a neviem čo všetko a pritom to nebola pravda, tak na záver to Čechov pekne ukončil slovami: „Klamem Rusko! Celé Rusko! Vlasť klamem za krajec chleba! Eh!“
Čo k tomu dodať, poviedka bola síce krátka, no skvelá. Štýl, akým Čechov písal, je úžasný a hlavne aj na takom malom priestore dokázal opísať vážne veľa vecí, a každú z nich som uveril. Tak, ako na začiatku všetko išlo hladko, tak sa to všetko v strede zvrtlo a koniec bol neočakávaný. A to tá poviedka bola na tri strany, takže klobúk dole.
Tesknota (Clivoty)- prvý názov je v češtine a neviem, či sa to prekladá tak, ako som to preložil, ale to je jedno. Takže táto poviedka bola odlišná v tom, že tak ako v prvej hrala hlavnú rolu neúcta, tak v tejto ignorácia. Starému kočišovi umrel syn a túži sa s tým niekomu zveriť. No nech sa snaží ako chce, všetci ho buď ignorujú, alebo ich to nezaujíma, prípadne zmenia tému. A tak smutný pohonič končí šichtu a vracia sa do ubytovne, kde ho taktiež ani druhý mladý pohonič nevypočuje, radšej dá prednosť spánku. Zúfalý muž sa teda vyberie nakŕmiť svoju kobylku, ktorá s ním všade jazdí a nakoniec ho ona jediná vypočuje.
Tento príbeh ma dojal, pretože poukazuje na ľudskú nevšímavosť a nezáujem vypočuť problém iných. Často sme sebeckí a riešime len svoje problémy a pritom sú tu aj iní, ktorým stačí len to, že sa vyrozprávajú. Ďalšia geniálna Čechovova poviedka, pri ktorej znova na malom priestore rozvinul veľký problém a dokonale skritizoval sebectvo ľudí. Skoro mi až slza vyskočila.
Triumf víťazov– tento článok ukončím treťou poviedkou, ktorá znova kritizuje, tentoraz však správanie ľudí. Malý chlapec a otec sa zúčastňujú nejakého zasadnutie a ich cieľom je získať pre chlapca miesto pomocného zapisovateľa. Pri nich sedí starý muž a jeden o niečo mladší, ktorý rozpráva príbeh o tom, ako sa on dostal na výslnie, čo všetko musel zažiť a že kedysi, ten starý muž bol jeho pánom a prikazoval mu čo musí robiť, využíval ho ako otroka a podobne. No ako získaval skúsenosti a starol, podarilo sa mu pomaly sa dostať na vrchol a teraz sa z jeho pána stal jeho sluha, ktorý ho poslúchne na každé slovo. Zo starčeka sa všetci smejú, pretože jeho pán mu káže robiť zo seba šaša. A chlapec s otcom, aj keď nasilu, no smejú sa, lebo chcú sa pekne votrieť tomu chlapovi a získať tým miesto pre syna. Nakoniec ten pán aj im prikáže zo seba urobiť bláznov a to tak, že majú behať okolo stola a tváriť sa, že sú kohúti. Ako inak, vykonajú to a končí sa to tak, že chlapec myslí nato, ako bude pracovať pre tohto pána a teší sa.
Táto poviedka je dôkazom toho, čoho všetkého sú ľudia schopní, len aby sa niekomu zapáčili a aby si získali jeho pozornosť, prípadne aby získali miesto v práci. Áno, a robí to tak každý .Myslím si, že táto poviedka je nie len výstižná, ale aj nadčasová, lebo v dnešnej doba sa každý pchá do zadku každému a je mu jedno, čo všetko musí spraviť preto, aby nakoniec získal vysnené miesto v práci alebo hocičo iné. Je to smutné, ale je to tak. Toť, posledná poviedka na des, teším sa na ďalšiu várku dramatických, kritických, ba až satirických poviedok od tohto pre mňa určite geniálneho ruského spisovateľa.
Láska je chyba v programe-Maxim E. Matkin
Tak teda, všetci sa mi smiali, že čítam knihu, na ktorej obale je vyobrazená zadná časť nahej ženy, no to, čo sa ukrývalo vo vnútri knihy, takmer nikoho nezaujímalo. Teda niektorých chalanov práve obal prinútil pozrieť sa do nej, no čakali niečo viac „odvážne“. Niektorí už možno vedia o ktorej knihe je reč, teda myslím, že všetci, ak ste si prečítali nadpis…je to Matkinova kniha Láska je chyba v programe. Ako sa táto kniha ku mne dostala a prečo som ju vôbec čítal?
Odpoveď je jednoduchá a je to preto, lebo ju vlastní moja sestra a ospevovala Matkina ako chlapa (podľa nej je to chlap, aj keď on/ona sám/sama ešte neprezradil/la svoje pohlavie), ktorý sa veľmi dobré vyzná v ženách a celkovo vie, čo povedať resp. napísať. Tak som sa teda rozhodol, že si zatiaľ aspoň jednu knižku tohto „ženského génia“ prečítam. A vybral som si práve túto knihu, no nie kvôli obalu, ale kvôli názvu.
Láska je chyba v programe- tento názov vo mne evokoval rôzne pocity. O čom to môže byť? Bude to o láske, záležitosti, o ktorej sa niektorí boja písať alebo aj keď píšu, tak len stroho, lebo jej sami nechápu? Alebo to bude práve o tom, že láska je len niečo vymyslené ? Vedel som, že je to skôr poviedka pre ženy, ale aj tak som si ju viac menej pre zábavu prečítal. A priznám sa, nebolo to zlé.
Príbeh sa točil kolo štyroch resp. piatich postáv. Hlavý hrdina bol chlap, ktorý mal svoju frajerku, no nebol si istý, či je to tá pravá. Potom tu bol jeho brat, ktorý mal tiež nejaké problémy so svojou frajerkou, no bol úplne odlišná povaha ako jeho súrodenec a tak to riešil inými spôsobmi. To už máme štyri postavy a piatou je baba, kamarátka hlavného hrdinu, ktorá sa v príbehu objavuje ako niekto, kto to celé ešte viacej zamotá. A láska? V celom príbehu hrá podstatnú úlohu, ale nie len láska medzi mužom a ženou, ale aj láska v rodine či láska k priateľom. No pohľad na ňu je realistický, je ukázaná taká, aká asi aj naozaj je. Príbeh je pritom totálne prostý, pochopil by mu vážne hocikto. Je to vlastne len rozprávanie životného príbehu muža, ktorý prežíva každodenné trápenia svojim spôsobom a jediné, čo hľadá, je tá pravá láska.
Celá kniha nie je dlhá, pokojne by sa dala prečítať na jedno posedenie. Mňa najviac zaujalo to, že autor písal ten príbeh ako keby sa vážne stal. Ja neviem, moc takýchto románov som nečítal (som predsa len zameraný na iný štýl), ale tento bol drsný a oddychový zároveň. A aspoň som sa čo-to priučil a zistil som, že nie vždy je svet lásky taký ružový, ako zo začiatku vyzerá. Človek sa nesmie nechať uniesť, pretože potom môže prípadný pád znášať dosť ťažko. Sestra mala pravdu, Matkin nech je čo chce, vyzná sa v takýchto veciach a ak sa budem nudiť, prečítam si aj iné jeho knižky.